Vladimír Barborík
Vo svete nie je prorokom
Juraj Kováčik: V panoramatickom kine. Bratislava : Slovart, 2018.
recenzie

Poviedkový súbor V panoramatickom kine, prozaický debut Juraja Kováčika, prináša kultivovaný rozprávačský mainstream, prózy „z domova i zo sveta“. Domáce sú o poznanie lepšie (aj o poznanie v doslovnom zmysle – viac sa z nich dozvieme), ostatné („svetové“) literátske a dosť konvenčné.

Kováčikova kniha je tým, čím v prípade súborov kratších textov býva väčšina debutov, portfóliom predstavujúcim aktuálne autorove možnosti v priestore zvoleného žánru. Základom jeho próz je abstraktná, univerzálna „poviedkovosť“, charakteristická pre literatúru dnes už skôr globalizovanú než svetovú. Tá ešte niečo tuší o klasikoch žánru (Čechov, Hemingway), ale súvislosť s nimi je viac technologická ako duchovná. Rešpektuje vyabstrahované pravidlá, to, čo sa dá osvojiť aj mimo aktívnej lektúry prostredníctvom manuálov a kurzov tvorivého písania. Pri prvom čítaní vyzerá Kováčik ako typický predstaviteľ naznačeného prístupu, kde rozprávanie je predovšetkým alebo skoro výlučne rozprávaním príbehu. Nadväzuje na typ krátkej hutnej poviedky, ktorá smeruje bez nemotivovaných digresií k prekvapujúcej explicitnej alebo implicitnej pointe a konfrontuje mechanizmy životného stereotypu s niečím „iným“, tajomným, presahujúcim. V slovenskej tradícii teda nadväzuje na predchodcov ako Mitana alebo Rankov. Pri porovnateľných prozaikoch dneška, Pupalovi či Dobrakovovej, vychádza ako autor najmenej osobitý. Výsledkom rozprávania u Kováčika je príbeh, nie výpoveď. Ak položíme vedľa jeho debutu povedzme prozaický súbor Prvá smrť v rodine, zistíme, že obe knihy boli rovnako literárne, no za konštrukciou jednotlivých rozprávaní v prvotine I. Dobrakovovej sa už dalo vytušiť to, čo potvrdila jej nasledujúca tvorba, smerovanie k výpovedi.

Pre knihu V panoramatickom kine ako celok je však charakteristické isté napätie. Doteraz povedané neplatí pre všetky poviedky. Okrem próz, v ktorých sa autor spoľahol na nosnosť príbehu, sú tu aj iné, vybudované na evokácii prostredia, diania, atmosféry. Je ich len pár, ale narúšajú typologickú homogénnosť zbierky a sú jej jednoznačným obohatením. Príbeh je nosným prvkom próz, ktoré sú situované mimo Slovenska. V niektorých azda nájdeme signály odkazujúce ku konkrétnemu priestoru, no ten má inak neutrálny, všeobecnosti nastolených vzťahov primeraný charakter. Platí tu nepriama úmera: o čo je prostredie „exotickejšie“, o to menej je zmyslovo nasýtené a predstaviteľné. Mení sa na abstraktnú kulisu príbehu, na globalizovaný svet „hocikde“ a „nikde“ zároveň, na priestor, v ktorom sa rozpúšťa lokálna príznakovosť. Podobným spôsobom sa v týchto rozprávaniach stráca aj temporalita spätá s aktivitami a životným štýlom v spoločensky a kultúrne konkretizovanom rámci, teda doba. Prózy zasadené v domácom prostredí sú vo vzťahu k príbehu a fabulácii akoby menej ambiciózne, no o čo menej je v nich príbehu (deja), o to sú bohatšie na dianie. Majú atmosféru. Platí to pre vkusne nostalgickú titulnú poviedku súboru, kde práve „dobovosť“ hrá podstatnú úlohu. Vo Večernom behu, najlepšej próze knihy, rutinná kondičná aktivita vyplavuje nielen endorfíny, ale aj asociácie, skladajúce sa do vecného, citovo odťažitého a pritom presvedčivého obrazu jednej súčasnej existencie, svedectva o súčasníkovi a jeho situácii. Ide o príslušníka vyššej strednej triedy, jedného z tých, ktorí majú racionálne usporiadané priority a sú schopní stále bežať, aby dosiahli, čo chcú, aby sa ocitli „za vodou“. Tu by sa dalo pokračovať slovami „ale napriek tomu...“ a úvahou o prázdnote takéhoto spôsobu života: poviedka umožňuje aj takýto, tradičný humanistický výklad. Naznačená interpretácia by však voči próze a jej protagonistovi bola neprimeraná. Ten sa neklame, sny koordinuje s možnosťami, imagináciu prispôsobuje skutočnosti. Neznáme, „iné“ nemá v jeho svete miesto. Predstavuje ľudský druh odlišný od toho, s ktorým sa vyrovnávali a aký nastoľovali predchádzajúce  koncepcie človeka.

Zmienená vecnosť Kováčikovho štýlu platí aj doslovne. Svet jeho próz sa skladá z množstva „vecí“, teda detailov. Má v nich poriadok, podobne, ako má vo svojich veciach poriadok a tieto veci pod kontrolou hrdina Večerného behu. Patrí k nim aj telo, ďalšia užitočná, svojmu majiteľovi slúžiaca „vec“ (ak sa o ňu bude dobre starať, dlho mu vydrží): „V kúpeľni sa vyzliekol. Mokré veci hodil rovno do práčky, tenisky postavil na špičky do malej plastovej misky pri radiátore. Zastavil sa pred vysokým zrkadlom. Pokožku na celom tele mal červenú, prekrvenú z dlhého behu. Povedal si, že so sprchovaním by mal počkať, kým nevychladne. (...) Zo skrinky vytiahol prášok a do vysokého pohára si zarobil hustý nápoj. (...) Dopil. Vstal od stola, umyl pohár, utrel ho a vložil naspäť do skrinky.“ (s. 37 – 38.) Všetky prózy knihy majú slušný jazykový štandard, no nie v každej sa autorova schopnosť evokovať prostredie presne, sugestívne a pritom štylisticky striedmo naplno zúročí a prepojí s témou. Vo viacerých ide solídna práca s jazykom do prázdna a mizne v čiernej diere fabulačných konvencií. Zvodom literarizácie autor občas podľahne už na úrovni pomenovania a pred funkčnou jednoduchosťou dá prednosť ornamentu („Pokladňa pri otváraní cinkla a otvorila sa, drobné mince pritom zahrkotali ako kastanety pred začiatkom piesne.“, s. 103). Niektoré prózy na seba motivicky nadväzujú (napr. Nový začiatok a Nepriamy pohľad), ale nie tak pevne, aby z knihy urobili komponovaný cyklus. Pevnejším, hĺbkovým spojivom medzi poviedkami je situácia postáv, pre súčasnosť symptomatická osamelosť voľbou.

Kováčikov prozaický súbor má pomedzný charakter, nachádza sa v priestore medzi tvorbou a remeselnou produkciou. K žánrovému písaniu sa autor približuje vo väčšine poviedok situovaných mimo Slovensko, najmä tam, kde využíva štandardizovaný mix exotiky, napätia, romantiky a tajomstva (napríklad v pašeráckej „romanci“ Poznámka na okraji, najslabšom texte súboru).

Kniha zohľadňuje aktuálne recepčné štandardy, je naprogramovaná pre programového čitateľa, ktorému sa literatúra stala životným štýlom a kniha aj vonkajším atribútom identity, pre toho, kto si ku knihe dáva kávu a ku káve namiesto zákusku knihu, kto si od čítania sľubuje najmä pohodu. Nevyrovnanosť knihy má aj istú diagnostickú cenu ako signál, možno mimovoľný, no aj tak zrodený z práce autora. V náznakoch hovorí niečo o situácii literatúry v dnešnom svete, o jej možnostiach a ešte viac limitoch, a tak napokon aj o svete, v ktorom si literatúra hľadá svoje miesto a ktorý tento typ tvorby akceptuje.

 

Publikované: 05/31/2019