Redakcia časopisu Platforma (plav.sk) pri príležitosti nadchádzajúceho okrúhleho výročia Novembra 1989 pripravila anketu venovanú najvýraznejším dielam, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v uplynulých tridsiatich rokoch. Nemá ambíciu niečo uzatvárať, chceme sa iba spolu s respondentmi a našimi čitateľmi pristaviť a ponúknuť osobnú hodnotovú bilanciu obdobia, ktoré v porovnaní s tým predchádzajúcim ponúklo literárnej tvorbe radikálne iné podmienky rozvoja.
Naša anketa má svoju prehistóriu. Začiatkom roku 1988 Slovenské pohľady, časopis, ktorý dostal novú redakciu a zohral významnú úlohu pri utváraní spoločenského vedomia v závere 80. rokov, pripravil anketu venovanú slovenskej literatúre uplynulých štyroch desaťročí (výsledky boli uverejnené v druhom, treťom a štvrtom čísle). Išlo o príležitostnú, jubilejnú bilanciu epochy, ktorá sa začala vo februári 1948 a uzavrela sa v roku nasledujúcom po vyhlásení ankety, bilanciu štyridsiatich rokov, počas ktorých sa domáca literárna tvorba ocitla v nových, dovtedy nepredstaviteľných podmienkach: v niektorých fázach tohto obdobia bola ohrozená jej existenčná podstata. Z ankety doslovne preberáme znenie niektorých otázok, pri poslednej rozširujeme žánrový a funkčný záber.
Anketové otázky:
Ktoré dielo slovenskej literatúry z oblasti
1. poézie
2. prózy
3. literatúry faktu
4. esejistiky, kritiky a literárnej vedy
pokladáte v uplynulom tridsaťročí za také podstatné a závažné, že by ste ho postavili na prvú priečku svojho hodnotového rebríčka?
BALLA
prozaik
Netreba zdôrazňovať – ale zdôrazňujem – že je ťažké vybrať v jednotlivých kategóriách práve jednu knihu. No keď treba, tak dnes by to mohli byť tieto (inokedy zasa iné, hoci možno od tých istých autorov):
1. Štefan Strážay: Interiér.
2. Peter Pišťanek: Mladý Dônč.
3. Eduard Nižňanský: Nacizmus, holokaust, slovenský štát.
4. Zoltán Rédey: Ján Ondruš.
PETER DAROVEC
literárny kritik a vedec, vysokoškolský pedagóg
2. Keby to mala byť iba jedna kniha naprieč kategóriami, tak by to bol Rivers of Babylon Petra Pišťanka. Je to prvý a dodnes azda aj jediný ozaj dôležitý porevolučný spoločenský román. Kniha predvídajúca i definujúca celé deväťdesiate roky a zároveň kniha radikálnej a pritom produktívnej zmeny poetiky slovenskej prózy. Kniha, ktorej význam napokon podčiarkuje aj množstvo epigónov, ktorých inšpirovala k ich oveľa menej významným a dnes už aj zabudnutým písaniam.
Keby to mal byť len jeden autor s celou svojou tvorbou v tomto období a keby sme rok 1989 počítali už do týchto troch desaťročí, tak by to bol Pavel Vilikovský. Od troch zásadných kníh roku 1989 (Večne je zelený..., Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Eskalácia citu) až po tie súčasné – každou z tých mnohých kníh posúva hranice slovenskej literatúry tak, ako nikto iný.
3. A keby išlo proste len o osobne najobľúbenejšie slovenské knihy týchto desaťročí, tak by to bola vedeckopopularizačná séria Martina Mojžiša Jeden výdych koňa, Dva hrby ťavy, Tri hlavy draka, Štyri prsty tapíra, v ktorej zas a znova ukazuje, že skutočný svet prírody je vlastne oveľa fantastickejší než čokoľvek, čo vie vymyslieť človek – a to vrátane literatúry.
INGRID HRUBANIČOVÁ
divadelníčka, lingvistka, prozaička
Posledných 30 rokov vnímam ako obdobie zrodu a masívneho rozvoja kultúrneho priemyslu u nás. Literárna (aj umelecká) tvorba sa asi nedá vôbec porovnávať s „plánovaným“ a kontrolovaným obdobím pred r. 1989. Človek sa v tej produkcii dosť stráca, takže nejaký relevantný pohľad môže mať asi iba literárny historik. Ja ním nie som. Uvediem tu diela, ktoré som vnímala ako celkom „iné“ oproti tým pred rokom 1989, pri ktorých som si povedala – je to prekvapujúce, sebavedomé, je to iný, ničím nezaťažený spôsob myslenia o slovenskej realite. Veľmi som ocenila aj veci, ktoré vyšli prvý raz, hoci autori nie sú súčasní, resp. už nežijú.
1. Zbierky Nóry Ružičkovej a Michala Rehúša. Pre nadradenosť racionálneho uchopenia poézie a pre prácu s ready-made – hotovým alebo nájdeným textom. Pričom aj na vlastnú, básnicky spracovanú skúsenosť sa tu nazerá ako na odosobnený hotový objekt.
2. Peter Pišťanek Rivers of Babylon (1991). Pamätám sa, že keď som čítala Rivers of Babylon, bol to „výbuch“, „smršť“. Práca so slovenčinou, najmä jej hovoreným (nie hovorovým) registrom 80. – 90. rokov, typy postáv, spôsob irónie, dynamická narácia. Pišťanek anticipoval prevrátenie pozície spoločenských vrstiev. Ukázal mentálny svet, z ktorého vyrastie trieda nových „silných“ či „mocných“. Dnes vieme, že ten svet sa stal spoločensky (väčšinovo) akceptovateľný.
Vydanie diela Gejzu Vámoša Princíp krutosti, 1996 (napriek neprítomnosti editorskej či redakčnej práce).
3. Všetky knihy historika Ľubomíra Liptáka (Storočie dlhšie ako sto rokov, Kalligram 2011; 2217 dní. Slovensko v čase druhej svetovej vojny, Kalligram 2011; Slovensko v dvadsiatom storočí, Kalligram 2011).
Dve knihy Józsefa Demmela (Ľudovít Štúr, Kalligram 2015; Panslávi v kaštieli, Kalligram 2016).
Vydanie Štúrovej Nauky reči slovenskej po 160 rokoch v dvoch zväzkoch, 2006. Vlastný Štúrov text v 1. zväzku (Nauka reči slovenskej vistavená od Ludevíta Štúra, edične pripravili Ľubomír Ďurovič a Slavomír Ondrejovič) a druhý zväzok komentárov k Štúrovmu opisu slovenčiny(Komentáre, bibliografia autorov Eugena Jónu, Ľubomíra Ďuroviča a Slavomíra Ondrejoviča).
4. Knižnica slovenskej literatúry (2005 – 2014) – spoločný projekt Ústavu slovenskej literatúry SAV a vydavateľstva Kalligram.
Kristína Pavlovičová: Veľkomoravský Proglas (Trnavská univerzita, 2016). Pavlovičovej interpretácia opierajúca sa o literárnovedné aj teologické znalosti a pramene zdravo vyvažuje náš „kulticko-patetický“ prístup k najstarším literárnym pamiatkam triezvou, vecnou literárnou komparáciou a racionalitou.
František Andraščík: Eseje (Modrý Peter 2006, editor Ján Zambor). Neviem presne vystihnúť prečo. Andrašíkove úvahy ma napĺňajú pokojom. Je to priamy, svojský, nevýbojný (východo)slovenský existencializmus, pokus vysvetliť seba, tvorbu... s prijateľnou mierou vážnosti, pátosu.
IRIS KOPCSAYOVÁ
prozaička
Necítim sa kompetentná posudzovať literárne diela posledných tridsiatich rokov z hľadiska ich závžanosti, iba z hľadiska svojich čitateľských preferencií. Netrúfam si takmer vôbec posudzovať esejistické diela a diela z oblasti literárnej vedy, nemám na to dostatočný prehľad. Literatúru faktu tiež veľmi nečítam, pretože s faktami, rozhovormi, investigatívou a reportážami prichádzam v dostatočnej miere do kontaktu pri svojej novinárskej práci a nežiada sa mi čítať žurnalistiku aj v knihách. Sú tituly, ktoré sú aj v totmo žánri výnimkou, ale v knihách vyhľadávam skôr umelecké texty.
Nechcem však sabotovať anketu, preto uvediem na základe svojich laických (a obmedzených) znalostí diela či autorov, resp. autorky v každej kategórii. Uvediem viac diel – keďže tak urobili aj predchádzajúci respondenti – a podobne v niektorých prípadoch aj ja spomeniem len autora či autorku, nie konkrétne dielo. Aby som však nekazila hru, jedno dielo uvediem vždy na prvom mieste.
1. Ivan Kolenič: Zuzana povedala.
Kolenič touto zbierkou potvrdil nevšedný talent, je v slovenskom kontexte jedinečný. Veci pomenúva veľmi presne, originálnym jazykom. Vidí do hĺbky, vie sa posmievať a vysmievať (aj zo seba), aj chytiť za srdce.
Ďalej:Ivan Štrpka – celé dielo, Robert Bielik: Akoby niekto nahlas mlčal; Mária Ferenčuhová: Imunita; Michal Tallo: Antimita; Michal Habaj: Caput Mortuum; Daniel Hevier a Mila Haugová.
2. Rudolf Sloboda: Krv.
Mám rada čokoľvek od Slobodu, ale túto knihu obzvlášť. Čítala som ju dvakrát, prvý raz, keď vyšla, druhý raz asi pred šiestimi rokmi. Keďže som medzitým mnohé zažila, po rokoch mi kniha ešte viac prevravela z duše. Tešila som sa na každú stránku. Vyhovuje mi forma esejistického románu.
Ďalej: Rudolf Sloboda: Jeseň, Herečky; Ivan Kolenič: Nožnice, Mlčať (konečne niečo šokujúce), Krajšie ako hriech (výborná je poviedka Posledný bar); Balla: Veľká láska; Ondrej Štefánik: Som Paula (ale aj Bezprsté mesto); Peter Pišťanek: Debutant; Veronika Šikulová: Miesta v sieti; Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Prvá a posledná láska; Robert Bielik: Gompa – kláštorný denník;Peter Macsovszky: Tantalópolis; Peter Pišťanek a Dušan Taragel:Sekerou a nožom (najmä Tragelove poviedky); Irena Brežná: Na slepačích krídlach, Nevďačná cudzin(k)a; Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med (najmä poviedka V plnej pozornosti), Plán odprevádzania (Café Hyena); Ivana Dobrakovová: Matky a kamionisti, Prvá smrť v rodine; Márius Kopcsay: Kritický deň, Zbytočný život, Jednouholník; Lucia Piussi: Život je krátky.
3. Alexander Balogh: Ján Langoš. Strážca pamäti.
Kníh rozhovorov je dnes veľa, ale len málo dobrých. Táto kniha je výsledkom poctivej novinárskej práce, nielenže prináša zaujímavé informácie, ale je napísaná s citom a dobre sa číta. Na tento žáner som náročná, takže viem oceniť dobre odvedenú robotu.
Ďalej:Valér Mikula (zostavovateľ zborníka):Filozofi v novembri (veľmi cenná vec pre ďalšie generácie, sama som bola v Novembri študentkou, aj keď nie na Filozofickej fakutlte, no revolučné stretnutia sa začali práve na pôde našej Právnickej fakulty, takže všetko, čo zborník zachytáva, som zažila);Irena Brežná: Vlčice zo Sernovodska; Denisa Fulmeková: Konvália (je sporné, či ide o beletriu alebo literatúru faktu, ja ju uvádzam v tejto kategórii – veľmi dojímavá kniha); Andrej Bán: Slon na Zemplíne.
4. Peter Zajac, Anton Vydra: Pokušenia Dominika Tatarku (kniha rozhovorov).
Presne takúto knihu som chcela čítať, povedala som si, keď som ju v kníhkupectve vzala do rúk a môj dojem sa čítaním len potvrdil. Keby takýchto kníh v tomto žánri bolo viac, bola by moja čitateľská potreba uspokojená.
Ďalej:Valér Mikula: Démoni súhlasu i nesúhlasu. Dominik Tatarka, Miroslav Válek (a vôbec celé dielo); Peter Darovec: Násmešné rozmlúvanie; Stanislav Rakús – eseje a literárnovedné diela (aj keď Stanislava Rakúsa by bolo dobré uviesť aj medzi najlepšími prozaikmi), dielo ako celok, Rudolf Chmel – celé dielo, Ján Štrasser: Čítal som...;Milan Šútovec – dielo ako celok; Irena Brežná: Postrehy emigrantky.
- prečítané 5095x
