Viliam Nádaskay
Čo spravila minulosť a nadiktovala súčasnosť
(o dvoch knihách a jednom filme)
glosy

Už istú dobu sa na Slovensku (a aj v iných častiach Európy) sa v literatúre a filme tematizujú národné dejiny, niekedy s úmyslom reinterpretovať ich, prípadne spochybňovať ich ustálený obraz. Len minulý rok vyšiel nezanedbateľný počet próz, ktoré sa obracajú do našej nedávnej histórie: Med pamäti Jána Púčeka, Otec bol v strane Michala Havrana, Doktor Mráz Denisy Fulmekovej, Legenda o jazyku Pavla Rankova, Generál M. R. Štefánik Mariany Čengel Solčanskej, Golianova voľba Jána Bajánka, Mama milovala Gabčíka Veroniky Homolovej Tóthovej a iné. Nie je to však iba literárny trend, „atlasy zabúdania“ a „medy pamäti“ o „otcoch v strane“ sa už nielen píšu, ale aj dramatizujú a filmujú, a to nielen u nás. Na Slovensku na túto tému vzniklo za posledné roky viacero (aj dokumentárnych) filmov: Tlmočník, Dubček, Vycestovacia doložka pre Dubčeka, Válek (všetky 2018), Únos, Mečiar (obe 2017), Kauza Cervanová (2013) a iné.

Spoločensky rezonujúca téma sa však nevyhnutne stáva doménou ľahkého zisku, keď nie finančného, tak aspoň symbolického. Ak sa v spoločnosti presadí názor, že práve o tomto je potrebné písať a čítať, je len otázkou času, kedy sa tieto udalosti stanú príležitosťou pre tých, ktorí radi vyhovejú každej objednávke. Tak vzniknú diela s vysokou umeleckou aj spoločenskou hodnotou (napríklad román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom), ale aj plytké morality, charakteristické predovšetkým neznesiteľnou potrebou poučovať. Za také považujem tri diela z roku 2018: Med pamäti Jána Púčeka, román českého spisovateľa a filmára Ivana Fílu Muž, který stál v cestě a rumunský film Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari režiséra Radu Judeho.

Púčekova kniha, zmes eseje, cestopisu, reportáže, biografie a prózy, rozpráva príbehy z obdobia druhej svetovej vojny a holokaustu. Do rozprávania sa rozprávač, implicitne stotožnený s autorom, vkladá egocentricky. Jeho úlohou je prepožičať hlas tým, ktorí už nemôžu (alebo nikdy nemohli) rozpovedať svoj príbeh, no až neprístojne často obracia reč na seba. To vrcholí v pasážach starého otca o pracovnom tábore, keď sa rozprávač odrazu podiví nad svojím vekom a skúsenosťami. Púček cudziu tragédiu neprerozpráva, prisvojuje si ju, vytvára z nej kulisu pre svoju sebaprezentáciu a umeleckú sebarealizáciu. Paradoxne napriek (alebo možno práve kvôli) zjavnej silnej osobnej emočnej zaangažovanosti sa kniha utápa v sentimente, moralizovaní čiernobielom videní sveta a absencii nadhľadu a súvislostí. V texte napokon vidno len pokus blahosklonne vysvetliť nepoučeným čitateľom, aký mala vojna dopad na bežných ľudí, ale najmä na neho samého.

Z obetí dejín sa stávajú kulisy doslovne vo filme Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari (na Slovensku uvedenom v rámci filmového festivalu Febiofest). Rozpráva príbeh divadelnej režisérky, ktorá pripravuje verejnú dramatizáciu etnického masakru spáchaného rumunskou armádou v Odese v roku 1941. Film síce naplno konfrontuje nechuť národa zaoberať sa vlastnými dejinami, no tak isto ako Med pamäti prekračuje únosnú hranicu moralizovania pod zámienkou, že ide o spoločensky angažovanú tvorbu s názorom. Postava režisérky nefunguje ako svojbytná postava, je skôr amalgámom poznatkov, symbolom kritického myslenia a strojom na citáty z diel historikov a filozofov. Absurdita tohto postavenia vrcholí, keď sa háda s komparzistom, priznane jednoduchým dedinčanom, ktorý jej nerozumie. Zároveň s ňou však vedie pregnantnú historiografickú dišputu, pričom cituje rovnako erudovane a zaujato ako ona. Film tematizuje rozpor medzi verejným a súkromným životom režisérky. Tá sa v boji proti všeobecnému nepochopeniu štylizuje do roly mučeníčky, no film zároveň ilustruje postrannými romantickými líniami jej neschopnosť udržať si trvalý vzťah (v nevydarenej snahe dať postave ľudskejší rozmer). Rovnako ako v Púčekovom prípade z filmu srší blahosklonnosť, pátos a umelecká neschopnosť. A rovnako  sľubuje niečo, čo nedodá. Púček knihu uvádza podtitulom Štyri naivné monológy, ktoré však nie sú naivné, ale skrátka hlúpe; film sa začína sebareferenčnou scénou, v ktorej predstaviteľka hlavnej postavy uvádza dej v hravom štýle, predstaví hercov, vidíme štáb, vodí nás po múzeu. Sľubuje teda istú reinterpretáciu témy, jej subverziu, ktorá sa však v priebehu zbytočne dlhého filmu (takmer dve a pol hodiny) nedostaví.

Ďalším pokusom o umeleckú konfrontáciu národných dejín je kniha Ivana Fílu Muž, který stál v cestě o Františkovi Kriegelovi, komunistickom funkcionárovi, ktorý v auguste 1968 ako jediný z československej delegácie odmietol na rokovaniach v Moskve nátlak sovietskych predstaviteľov a nepodpísal dohodu, ktorá de facto legalizovala prítomnosť okupačných armád. Treba povedať, že Fíla (rovnako aj Jude) je dôsledný pri historickej fakticite a jej pretlmočení čitateľovi/divákovi, pokúša sa o istú podrobnejšiu analýzu. Robí to však cez poetiku hollywoodskych filmov: akcia, bombastické hlášky, napätie, čiernobiely svet, pátos boja dobra so zlom, explicitné dopovedanie, romantika. Hoci protagonistom knihy je Kriegel, v skutočnosti hlavným hrdinom, ktorý prejde zmenou, je ambivalentný a problémový Gustáv Husák. Kým sovietski politici sú opilci a hlupáci, Kriegel je vo Fílovom podaní už od začiatku superhrdina: nevinný, neskazený, drsný, nekompromisný, vnímavý a prorocký, a taký literárne nudný ostáva na dvestopäťdesiatich stranách. Akúkoľvek príležitosť vykresliť Kriegla detailnejšie autor ponechá nanajvýš v rovine náznaku: od počiatočného zanietenia komunizmom, cez komplikovaný vzťah s ním, postupný prerod, podiel na budovaní režimu v päťdesiatych rokoch, až po rozkoly s dlhoročnými straníckymi kamarátmi. Do očí bije snaha scenárový štýl zliterárniť vysvetľovaním motivácie postáv a ich vnútorného sveta. Autor využíva archívne texty/nahrávky, prepisuje ich do prehovorov, a o to horšie potom vyzerajú ním vymyslené a nezvládnuté literátske dialógy. Fíla teda ubral téme na závažnosti tým, že ju nevhodne „pohollywoodštil“ – to, čo by fungovalo na plátne ako relatívne bežný životopisný film, previedol do knižného média a aplikoval naň logiku blockbusteru (tak ako Jude aplikoval na svoj film logiku dejepisnej učebnice).

Všetky tri diela modelujú dejiny spôsobom, ktorým ťaživú tému v konečnom dôsledku umelecky a potenciálne aj ľudsky devalvujú. Pracujú s prednastaveným obrazom sveta, ktorý v diele neproblematizujú, ale viac-menej priamočiaro a esteticky nepresvedčivo potvrdzujú a, čo je horšie, banalizujú. Dostávam sa tak k jadru problému: akokoľvek závažná je téma historickej pamäti národa a akokoľvek ušľachtilé, etické, morálne a argumentačne podložené stanovisko k nej umelec zaujme, nemal by zabúdať, že tvorí umelecké dielo. Stačí si spomenúť na päťdesiate roky a normalizáciu, keď sa operatívne písané agitky považovali za hodnotné len vďaka správnym názorom a napriek nulovej umeleckej hodnote. Máme však výhodu: autorov a autorky diel, ktoré vyhovujú dopytu spoločenskej objednávky a trhu, už nemusíme potľapkávať po chrbtoch za „správny obsah“.

 

Glosa je venovaná dielam:

Fíla, Ivan: Muž, který stál v cestě. Praha : Universum / Ikar CZ, 2018.

Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari (Îmi este indiferent dacă în istorie vom intra ca barbari). Rež. Radu Jude, Rumunsko / Česko / Francúzsko / Bulharsko / Nemecko, 2018.

Púček, Ján: Med pamäti. Banská Bystrica : Literárna bašta, 2018.

 

Publikované: 04/16/2019