Eva Urbanová
Hľadá sa spúšťač – aj na strane čitateľa
Eva Tomkuliaková: Cudzie slová. Bratislava : OZ Vlna / Drewo a srd, 2018.
recenzie

Druhú zbierku Evy Tomkuliakovej možno rovnako ako jej debut zaradiť do anestetického prúdu slovenskej poézie. Zámerné dištancovanie sa od poetického jazyka, navodenie pocitu chladu, by mohlo hrať do karát motívu cudzoty a odcudzenia anticipovaného v názve. Čoskoro však zisťujeme, že ten sa kreuje len sekundárne a „cudzie slová“ sa vzťahujú primárne na popis autorskej metódy použitej v zbierke, t. j. na „cudzie“ hlasy striedajúce sa v texte. Sama autorka tieto rámce vymedzuje pomenovaniami jednotlivých básní, ktoré navzájom súvisia, ako napr. Identikit 1 až 9 či Šialený mesiac za 30 dní 1 až 10, ďalej názvy rozvíjajúce slovo veta (Veta o bytostnom ustrojení, Veta za vysokým cé, Veta so začiatkom uprostred a pod.) alebo iné, evokujúce hudobnú tematiku a pod. Zbierka má tak vnútorné členenie, ktoré vnímam ako istý návod k čítaniu.

Pocit cudzosti však zažíva pri vstupe do zbierky čitateľ. Má pred sebou básne, ktorých jazyku a slovám dokáže porozumieť, ale ďalej sa už tieto verše vzpierajú spoločnej významovej konkretizácii („hráč / kľučkovanie hráča / pomedzi protivníkov // vetrom vyvolané prúdenie vody / so zvláštnou vitalitou // chorobná túlavosť [...] časť riešenia / v pomere k jeho veľkosti? // máš o tom predstavu... / vieš o čo ide...“, s. 10). Viac sa zbierka významovo otvorí od básne príznačne nazvanej Veta prvá, ktorá naznačenú „nezmyselnosť“ úvodných básní do určitej miery zdôvodní. Tu prvýkrát počujeme hypnotický hlas, ktorý bude pre zbierku určujúci.

Ten nám (a subjektu) s využitím terapeutickej rétoriky diktuje, čo máme robiť (imperatív sa zmierňuje, keď si uvedomíme, že „ho“ od začiatku počúvame dobrovoľne): „chcem / aby ste počítali / dozadu od dvadsať do jednej // začnite počítať práve teraz / a keď tu trávite svoj čas / môže to byť čas / rôznej intenzity“ (s. 11). Predchádzajúce básne by sa dali interpretovať ako ukážky nesúrodých myšlienok (cudzích i vlastných), ktoré je potrebné pomocou „lekárskych“ metód takto „upratať“: „teraz si obidvaja prajete hlboký tranz / s halucináciami skutočného / aj nereálneho / v ktorom sa usporiadajú / nejasné veci // nejasné veci / nejasné emócie / vzťahy / aj identity“ (s. 62).

Môžeme to čítať ako svedectvo akéhosi vnútorného outsiderstva, tento výklad má však slabú oporu v texte. Čitateľ ho urputne dopĺňa, spája naznačené hlasy a vytvára frapantný príbeh lyrickej subjektky, ktorý sa však z celej zbierky javí ako najzaujímavejší. Koláž, ktorú Tomkuliaková vytvorila z „cudzích slov“, by bez pričinenia čitateľa nedržala pokope. Na takomto konštatovaní by bolo všetko v poriadku, keby nechýbala motivácia k takémuto činu. Prečo by sme sa mali snažiť, čo takýmto čítaním získame?

Na začiatku tu máme problematiku psychického kolísania, ktorú potvrdzuje aj samotné integrovanie psychologického či skôr psychiatrického diskurzu do básne. Naznačené okruhy by bolo možné čítať ako prelínajúce sa stavy lyrickej subjektky – vyššie spomínané vnútorné odcudzenie sa od prostredia, ale i seba, ktoré opakovane zažíva: „to sú tie úzke dni / stláčajú ma uzavretú v priestore / o ktorom neviem presne / ako funguje // úzke dni / ledva sa do nich celá vojdem“ (s. 20). Patria sem najmä básne zo série Identikit. Práve tie esteticky účinne opisujú pocity úzkosti, ako to dokladuje i citát vyššie (ide o Identikit 2). S pribúdajúcim opakovaním toho istého vydareného obrazu sa však jeho hodnota výrazne znižuje: „v úzkych dňoch sa nohami / nesmiem dotknúť siločiar “ (s. 38, Identikit 3). Podobne je tomu v prípade ďalších pokusov sebaanalýzy: „koža je tenkou kožou bubna / zvuky tympanov v labyrinte“ (s. 59), „ískam si srdce / ako zlato dolujem vlastnú vôľu / som ultraštruktúra“ (s. 60) a pod. Zrejme bolo snahou navodiť jej narastajúci nepokoj, keďže v ďalších básňach sa dostávame až na stranu psychózy. Vonkajšie a vnútorné prejavy subjektky, ktoré spolu nekorešpondujú, prinášajú do textu vítanú tenziu: „pichnem si do oka / vybijem si zuby / milo sa usmievam na ostatných [...] spálim si mihalnice / ponúknem staršiu pani / aby si sadla“ (s. 51). Opäť je ale menej viac a využitie tohto prvku na ploche celej básne ruší účinok vypovedaného.

Do diania potom vstupuje „odborník“. Ide o spomínané básne so slovom veta v názve, ktoré tvoria jadro zbierky (môžeme badať aj istý vývoj v „liečení“ – od Vety prvej sa dostávame k Vete zo začiatkom uprostred, ďalej nasledujú napríklad Veta o bytostnom ustrojení, Veta o podvode môjho sveta či Veta o pružnom opustení, až sa dostávame k poslednej vete a básni vôbec – Veta prechádza do prázdna). Tento cyklus parafrázuje terapeutický diskurz (hypnotické metódy, meditačné cvičenia a pod.), prostredníctvom ktorého lyrická hrdinka spoznáva sama seba (aby si nebola cudzia) a pri tom jej, paradoxne, pomáhajú cudzie slová, myšlienky, návody a pod. Otvárajú sa najspodnejšie freudovské zásuvky, t. j. putuje sa až kamsi do detstva, dokonca sa zdá, že účelom je nájsť jeden konkrétny deň: „a teraz stále rýchlejšie a rýchlejšie / prechádzate rok za rokom / až dorazíte do októbra 1992 // a keď tam dorazíte / keď sa dostanete do správneho dátumu / môžete sa prebudiť / a všetko si pamätať“ (s. 27). Aj na iných miestach v texte sa naznačuje hľadanie akéhosi spúšťača („koľko ste vtedy mali rokov? asi sedem“, s. 68) tohto bloku z minulosti, ktorý spôsobuje momentálne problémy. Cieľom sedení je potom akési retušovanie svojho sveta: „vytvorili ste si také vnútorné obrazy / ktoré s vami zostanú do konca vášho života“ (s. 65). S uvedeným korešponduje aj záver zbierky, v ktorom sa vyrovnávanie s minulosťou završuje možnosťou zabudnúť a vykročiť nanovo: „teraz je čas vrátiť sa / rozlúčte sa so všetkým / čo ste videli [...] zhlboka sa nadýchnite“ (s. 81).

Opisy jednotlivých terapeutických metód sú však nechcene smiešne. Príkladom môže byť zbavovanie sa ťažoby pomocou hádzania myšlienok do pomyselného ohňa so záverečným konštatovaním „nechajte nech vám telom prúdi / studená / čistá / horská voda“ (s. 25), alebo iné komicko-vážne sugescie ako: „za chvíľu sa pred vaším / vnútorným zrakom vynorí / slovo / toto slovo / je vaša vnútorná mantra“ (s. 57). Vážnosť je spochybnená využívaním sprofanovanej lexiky, tá je často dosadzovaná práve do komických kontextov (nájdi si svoju mantru a pod.). Možno bolo cieľom ukázať problematiku práve v takomto absurdno-vážnom svetle. Odpoveď je však, tak trochu alibisticky, čisto v rukách čitateľa.

Ďalší rámec tvoria motívy hudby a tanca roztrúsené na mnohých miestach. Zámerom bolo zrejme uvažovanie o tanci a hudbe ako arteterapii či spôsobe, ako sa dostať do požadovaného tranzu. Tieto dve sféry – tanec a liečenie – sa prestupujú, majú spoločný slovník (metaforických i doslovných výrazov): sú nimi tanečné figúry (asociujúce i spôsoby uvoľňovacích cvičení), určovanie tempa pohybu a dychu a najmä hľadanie duševnej rovnováhy. Využitie viacvýznamovosti niektorých slov je však prvoplánové, resp. sa možnosti tohto nápadu nevyčerpávajú dostatočne. Opisované javy sa nanajvýš potvrdzujú, ale vypovedané nijako neproblematizujú či inak nerozvíjajú. Vidieť to už v názvoch, napr. Balanst, Balanst veta, Rozkmitaná veta, Veta pianissimo a inde. Ďalším príkladom je báseň Veta o tanci svätého Víta, ktorá je zároveň obrazným pomenovaním z neurológie (ide o poruchu prejavujúcu sa náhlymi šklbavými pohybmi, vyskytuje sa najmä u detí – dievčat), ale v texte sa tento fakt nezúročuje. Je natoľko komunikačne uzavretý, že jeho výpoveď pôsobí pateticky a samoúčelne: „v bielom lese v bielom kočiari v bielej rakve leží / vnútorný obraz aktuálne neprítomného predmetu // vašou dôležitou úlohou je uvedomiť si / že nikto nepozná vlastné možnosti“ (s. 53). Opäť sa pohybujeme jednou nohou na poli vážnosti a druhou na zábavnej („tanečnej“) ploche, lenže bez zjavného prehĺbenia takejto ambivalentnosti.

Názov ďalšej série Šialený mesiac za 30 dní odkazuje na zbierku Jána Ondruša Šialený mesiac. Ak nejde o náhodnú podobnosť, nerozumiem prečo s týmto intertextuálnym odkazom autorka pracuje. Opakuje sa podobná situácia, ktorú som opísala vyššie – chýba zámer. Zbierky spája len téma vnútorného vyšinutia a jeho umelecká introspekcia, v prípade Tomkuliakovej „len“ snaha o sebaanalýzu (neustále zlyhávanie v spoznávaní seba troskotá pod nánosom cudzích vplyvov). Ale k takejto interpretácii nepotrebujem odkaz na Ondrušovu zbierku. Napriek tomu väčšinu básní z tohto okruhu považujem za čitateľsky efektívnu, fungujú aj ako samostatné texty mimo kontextu zbierky. Navyše pôsobia sugestívne a prístupne a uspokojivo sa v nich zúročuje motív cudzieho , nie povrchne, ako tomu bolo doposiaľ. Nahromadené cudzie vety, existencie, myšlienky a mechanizmy myslenia, stavy, choroby, a to všetko presahujúce našu subjektku (a nás všetkých), až ich nedokážeme (a nemáme čas) spracovať a triediť, a navyše bránia individuálne uvažovať: „kedy ste sa narodili? / piateho novembra  / v ktorom roku? / koľko máte rokov / tridsať / vyzeráte mladšie / má päťdesiat / ona má iba osemnásť / nie je dospelý / je starý / je v strednom veku / je to staršia dáma / muž v najlepších rokoch“ (s. 41).

Podobne báseň Šialený mesiac za 30 dní 4 by bola vynikajúcou demonštráciou cudzích prvkov v nás, vytvorených pod sociálnym tlakom. V nemožnosti odpútania sa od cudzích vplyvov mi pripomína časť debutovej zbierky Petra Brezňana Skúsenosti týchto dní (zvierat) (2017). U Tomkuliakovej záznamy (vnútorných či vyslovených) replík poukazujú na istý spôsob života a fatálne dôsledky spoločného problému „uponáhľanosti“ doby: „to má čas // kedy ste prišli? / dokedy zostanete? / máte čas // teraz nemám čas / počkajte chvíľu / už musím ísť / koľko je hodín? // je sedem hodín / je štvrť na osem / je jedna / je pol desiatej // inokedy...“ (s. 30).

Okrem interpretovaných nosných hlasov a motívov sa v zbierke nachádza ešte množstvo nefunkčných a ďalej nerozvinutých náznakov. Ďalej nerozpracovaná ostáva letmá narážka na prežívanie straty blízkej osoby („popolnica na uloženie / spálených pozostatkov zosnulého“, s. 32). Taktiež možné zblíženie sa s druhým subjektom ako ďalšia odpoveď na implicitnú otázku, prečo sa hrdinka nachádza v takomto psychickom rozpoložení, je len nedokončenou variáciou, ktorá sa nemusí nutne spájať s prekonávaním problému odcudzenia. Autorka nám podhadzuje len špekulácie, napr. v prvoplánovo nazvanej básne Separé: „uchádzanie sa o priazeň? / získanie náklonnosti?“ (s. 48). Takto vnímam aj nejasné narážky prameniace z opisov akýchsi zvieracích rituálov (básne Mozgopisk 1, Mozgopisk 2).

Umelecky presvedčivá je napríklad báseň Prizvanie, ktorá narába s monotónnou štruktúrou („moja pravá ruka je ťažká / a ja som pokojná a uvoľnená / moja ľavá ruka je ťažká / a ja som pokojná a uvoľnená /obidve moje ruky sú ťažké / a ja som pokojná a uvoľnená “,s. 15). To umožní vyznieť záverečnej pointe, v ktorej sa hovorí o možnosti zbavenia sa ochorenia prestúpením tela a mysle, tzv. sily myšlienok: „zabúdajú na svoju bolesť / sú pokojné a uvoľnené / choroba odchádza z tela / sú pokojné a uvoľnené“ (s. 16). Účinne však vyznieva len samostatne, v rámci celého konceptu iba pridáva ďalší samoúčelný otáznik. Pribúdajú  motívy prežívania fyzickej choroby, čítame pomenovania z medicíny, útržky znejúce ako opisy diagnóz: „choroba dospievajúcich dievčat / choroba rastlín / kvapalina dusivého zápachu / v školách aj v domácnostiach [...] choroba charakterizovaná / nadmerným množstvom // tvorba chrupky?“ (s. 27). Niektoré básne dokonca pripomínajú (epigónsky) zbierku Imunita (2016) Márie Ferenčuhovej (porovnaj citovanú báseň Konventikul s oddielom Obrazy liekov vo Ferenčuhovej zbierke). Podobná práca s vecným a chladným medicínskym a iným (u Tomkuliakovej hudobným) diskurzom v zbierke Cudzie slová jej celkové vyznenie neobohacuje, ale ešte viac znejasňuje.

Vrátim sa k otázke dialogizácie naznačených rámcov. Ak uvážime, že hľadanie zmyslu je v tomto type básnenia ukryté v samotnom procese hľadania, treba dodať, že čitateľ by mal byť k takémuto činu motivovaný. V zbierke Evy Tomkuliakovej mi takéto spúšťače chýbajú. Vypovedá niečo o nás, o našom svete, prípadne o sebe? Alebo na tieto otázky zbierka rezignuje? Ak áno, znamenalo by to, že vypovedá o samotnej nemožnosti vypovedať? Ale ani na takúto myšlienku nenachádzam vyhovujúcu textovú oporu.

Problém zbierky nevidím v tvorbe jednotlivých básní, ale v samotnom koncepte, v rozpore  simulácie „skutočného“ sveta jednotlivca a univerzálnej výpovede o niektorých z naznačených chorôb súčasnosti. To všetko v kontexte anestetiky, ktorá sa v tomto prípade stala akousi abstraktnou pascou pre autorku a zvolenú tému. Zámerne som nepoužila slovo „spracúvanú“, pretože až na pár výnimiek nie je problematika dotiahnutá do uspokojivej hĺbky a nie je jasné, autentickosť čoho sa tu spochybňuje. Ak teda zotrvám vo svojej interpretácii vnútorného odcudzenia subjektky, musím dodať, že stále mi v spoznávaní jej sveta chýba čosi zásadné, motivujúce čítať aktívne ďalej či opätovne. Jej obraz a jeho hodnovernosť vypadáva pomedzi cudzie hlasy a stáva sa len akýmsi konštruktom, ďalším cudzím prvkom.

Alebo bol práve toto zámer – demonštrovať nemožnosť byť sám sebou? Nemožnosť predrať sa pomedzi spleť cudzích a vopred nastavených diskurzov? Ak teda malo ísť o demonštráciu akéhosi myšlienkového chaosu, strácanie identity, tú predviedol umelecky presvedčivejšie spomínaný Brezňan cez zlyhanie jazyka, v zmysle racionálneho myslenia subjektu. Aj samotná organizácia hlasov do konkrétnych skupín je u Tomkuliakovej na strane konštruktérstva, nie bytostnej potreby čosi naliehavé vypovedať, resp. sa s čímsi vysporiadať.

Publikované: 04/09/2019