Vladimír Barborík
Ohrozená pamäť
Dušan Dušek: Strih vetra. Bratislava : Slovart, 2018
recenzie

Na záložke najnovšej knihy Dušana Dušeka Strih vetra nájdeme súpis predchádzajúcich: kníh pre dospelého čitateľa je tam dvadsať, zatiaľ posledná teda načína tretiu desiatku. Debutoval r. 1972, no ešte predtým, v druhej polovici 60. rokov, patril medzi najmladšiu generačnú vrstvu spolupracovníkov a prispievateľov Mladej tvorby v poslednej fáze existencie časopisu. Možno potom povedať, že Dušek je prítomný v slovenskej literatúre a literárnom živote približne polstoročie. V literatúre, to znamená najmä v krátkej a kratšej próze určenej dospelému čitateľovi, pretože tento kontext je pri knihe Strih vetra relevantnejší než iné (tvorba pre deti a mládež, scenáristické a filmové aktivity a na ne nadväzujúce pedagogické pôsobenie). Začínal ako jeden z najmladších účastníkov toho, čo práve končilo, v jeho a pár iných debutoch (Zelinka, I. Habaj, Mitana) zo začiatku 70. rokov dobiehalo predchádzajúce desaťročie. Najmladší zostal – najmladší z najstarších, jeden z mála dnes ešte živo a aktuálne prítomných prozaikov, ktorí sú geneticky spätí so 60. rokmi: Vilikovský, Zelinka, Rakús... (Zabudol som na niekoho?)

Dušekova tvorba má ohlas u čitateľov a rešpekt u kritiky, je jeden z posledných humanistov medzi slovenskými spisovateľmi (a možno aj jediný). Za slovom humanista netreba hľadať nič filozoficky komplikované a historicky odťažité, iba skutočnosť, že tento prozaik sa úprimne zaujíma o človeka a má ho rád. A opäť – nie je reč o nejakom abstraktnom človeku, kategórii, len o ľuďoch, ktorých živo konkretizoval vo svojich prózach. Spôsob, akým to dokázal, naznačuje, že mu stáli za to. Je dôveryhodným autorom, ktorý má „svojich“ čitateľov (tešia sa na každú ďalšiu knihu), zasvätených vykladačov a obhajcov, ale aj nasledovníkov či žiakov. Dôkazom takejto „spriaznenosti voľbou“ je aktuálna Púčekova kniha Med pamäti. Dušekova pozícia je ambivalentná, zaslúžene stabilizovaná a práve preto aj trochu zradná: od tak známeho autor sa vyžaduje, aby najmä potvrdzoval seba samého.

Načo však zdĺhavo pripomínať nad novou knihou minulosť? Dôvodom nie je len skutočnosť, že tento autor je prozaik pamäti a príliš dobrý spisovateľ na to, aby bol meraný iba aktuálnou prítomnosťou domácej prózy. Zaujíma ma, prečo práve túto Dušekovu prózu pociťujem v porovnaní s viacerými predchádzajúcimi ako inú. Nehovorím lepšiu, ale zvlášť závažnú, naliehavú. Nelíši sa pritom radikálne od toho, čo napísal pred ňou. Posun, ktorý sa pokúšam postihnúť, je takmer nepatrný. Dotkol sa však pri ňom hranice, spoza ktorej sa nedá vrátiť.

Dušekov rozprávač je vnútorným založením idylik.  Citlivo reaguje na všetko, čo idylu ničí, teda predovšetkým na dejiny. Nemá ich rád a keď mu vlezú do rozprávania, je to počuť. Dejinám sa tam nedarí, ale ani rozprávaniu nie, prózy vystavané na historizujúcej osnove (v aktuálnej knihe napr. Dym, Metafora...) u Dušeka ľahko skĺznu k poúčaniu, sentimentu a pre žurnalizmus charakteristickým aktualizáciám. Nie je ich v Strihu vetra, našťastie, veľa. S Dušekovým antihistorizmom súvisí rezignácia na svet ako celok, resp. priame uchopenia sveta prostredníctvom sceľujúcich, totalizujúcich konceptov. Prejavuje sa to aj voľbou žánrových východísk.

Rozprávania začínajú skromne a nenápadne, ich východiskom sú krátke, situačne vždy dobre motivované a konkretizované žánre, predovšetkým črta, ale aj ďalšie, najmä také, čo sú rozsahom pod ňou (anekdota, ale aj gnómické útvary ako aforizmus). Podstatnejšie ako výsledný obraz sú kamienky z mozaiky, detaily, jednotlivosti a jednotlivci. Drobnosti sa nepokúša zložiť prostredníctvom príbehu, nepracuje ani s integrálnejšími žánrami poviedky či novely (pokusy o celistvejšiu príbehovú epiku v niektorých predchádzajúcich knihách neboli najšťastnejšie). Funguje to skôr na princípe kaleidoskopu, keď jednotlivé prvky, ktorých počet je limitovaný, sa vždy preklopia do iných konfigurácií.  Dušek rezignuje na scelenie jednotlivého prostredníctvom príbehovej linearity. Platí to aj pre titulnú záverečnú prózu knihy, hoci jej päťdesiatstránkový rozsah by najmä v pomere k zvyšným tridsiatim dvom, ktoré sa zmestili na osemdesiat strán, naznačoval niečo iné. Je celistvá na inom než príbehovom princípe: cez postavu rozprávača, ním evokovanú náladu. Práve ona určuje výsledné ladenie celej knihy. Je melancholické, motivované témou odchádzania. Týka sa najbližších (smrť brata – v tejto perspektíve je kniha elégiou), ale aj samotného rozprávača, poberajúceho sa zo sveta v tej miere, v akej mu „odchádza“ vlastné telo a jeho funkcie, na prvom mieste pamäť. Melanchóliu nájdeme pod povrchom asi všetkých Dušekových próz, osobná pamäť bola vždy základom, na ktorom staval. V najnovšej knihe sú však tieto osnovné prvky jeho písania novo a presvedčivo motivované. Kým predtým melanchólia plynula zo skutočnosti, že to, na čo sa spomína, už nie je, jej evokácia v Strihu vetra má oporu vo vedomí, že ten, kto spomína, tu zanedlho nebude tiež. Ohrozená už nie je samotná idyla, napokon dávno stratená v čase, stráca sa aj spomienka na ňu a jej vlastný orgán, teda pamäť: o tú sa teraz bojuje.

Niekde tu, v úsilí zachovať si pamäť ako prostriedok zachovania sveta, toho, čo je v ňom dôležité, nachádzam nemanifestovaný pátos tejto knihy. Ide o prácu, ktorá je s pribúdajúcimi rokmi čoraz náročnejšia, naivita a ňou nesená novosť pohľadu už  nie sú zadarmo, nie sú dané tak bezprostredne ako deťom, ktoré Dušekov rozprávač rád vťahuje do hry. Je to už, povedané titulom knihy E. Grocha, „druhá naivita“, motivovaná snahou vzoprieť sa danosti – starnutiu. 

 

Publikované: 04/03/2019