Ivan Medeši
autor fotografie: Maroš Volovár
Vladimír Barborík
... keď počujem harmoniku, mám po nálade
rozhovor s prozaikom Ivanom Medešim, autorom knihy Jedenie
Rozhovory

Kniha, o ktorej sa hovorí. Minulý rok vydalo Východoslovenské združenie VALAL knihu poviedok Ivana Medešiho Jedenie. Je to prvé vydanie a zároveň aj preklad (Maroša Volovára); nie je to prvá autorova kniha, ktorá vychádza na Slovensku, ale prvá v slovenčine; prózy boli napísané v azbuke, ale vychádzajú v latinke... Tých „ale“ by sa našlo viac, no podstatný je ohlas knihy, recenzný aj čitateľský.

O týchto, ale aj o ďalších „ale“ sme sa rozprávali s prozaikom a básnikom Ivanom Medešim.

 

V jednom rozhovore som sa dočítal, že si známy pod menom Šux. Objavuje sa aj v podtitule jednej tvojej prózy („Mesijaš dr. Šux vas uvodzi to ideologiji Ňičizma“). Ide o prezývku, inú identitu? Ako vznikla?

Vôbec to nesúvisí s literatúrou. Hrával som kedysi futbal a bol jeden chorvátsky hráč Davor Šuker. Najprv ma volali Šuker, potom sa z toho stal Šux a zostalo mi to, aj keď som s futbalom skončil. Hrával som osem rokov, do osemnástich, stredného záložníka za keresturský FK Rusin. Teraz ma baví stolný tenis.

 

SITUÁCIA

V magazíne Hospodárskych novín si sugestívne priblížil situáciu v srbskej Vojvodine, postavenie menšín, ale najmä ekonomický stav krajiny, vysťahovalectvo, beznádej mladých ľudí... Večne reptajúci Slovák si naraz uvedomí, že sa mu nežije až tak zle. Tvoja tvorba rozhodne nesmeruje k odreagovaniu sa a zabudnutiu, všetko, o čom si hovoril, je prítomné v tvojej knihe Jedenie. Nie na povrchu, skôr ako všadeprítomná, postavy a dianie obklopujúca atmosféra... Tvorbu pritom berieš veľmi vážne, si náročný na seba aj na iných, hovoríš, že „písanie, ak má stáť za reč, musí byť v živote prioritou.“ Ako ale dostáť týmto nárokom v spomenutej situácii, kde nájde človek silu a čas písať, keď výsledkom je niečo zdanlivo tak efemérne a najmä nevýnosné, ako je literatúra?

Okolnosti pre mňa neboli až také dôležité, podstatné bolo zúčastniť sa. Čítal som rôzne knižky a občas sa nadchol nejakým autorom. Vtedy sa objavili fanziny a nastala potreba zaoberať sa umením, jednoducho napísať niečo svoje, vyskúšať si to. Z toho sa zrodila akási závislosť. Prv som len chcel publikovať v nejakom fanzine, v nejakých našich vojvodinských novinách, a vyústilo to do prvej knižky poézie – zbierky troch autorov, za ktorú sme boli ocenení, nasledovala knižka poviedok a napokon i román, takže vždy tu bol nejaký impulz, prečo pokračovať. A bolo šialenstvo sa tomu oddať, lebo tomu sa oddáš telom i dušou, a jedného dňa pochopíš, že na život si musíš zarábať inak a posvätiť sa čomusi inému práve tak, ako si sa posväcoval písaniu, ale povedzme, že posledných 10-15 rokov sa mi podarilo usporiadať si veci tak, že mi prioritou bolo písanie. Začalo to niekedy v roku 2004. 24 hodín denne som bez prestania rozmýšľal len ako niečo napísať, čo tam upraviť, ako niečo spracovať, áno, to bola vtedy hlavná motivácia. Študoval som na univerzite, neskôr pracoval v školstve, dostával plácu, i rodičia mi pomáhali, myslím, plnil som si svoje povinnosti, ale písanie predsa len ostalo mojou prvou láskou. Ale je ťažké žiť takto dlhodobo, a aj teraz, keď som zmenil zamestnanie, som ostal písaniu verný, ale práca ma proste vyšťaví, aby som riadne zvládal aj to. Ale dobre, vravím si, teraz dám trochu priestor tomu, veď za tých 10 – 15 rokov sa predsa len čosi napísalo. Tu na Slovensku sme vydali dve knihy, doma mi vyšiel jeden román, zbierka poviedok, nejaké básne, nevydaných básní mám určite na dve dobre hrubé knižky, i román a nejaké poviedky v rukopise, takže ostal tu ešte nejaký priestor dať to všetko dokopy a o nejaký čas sa tomu znova venovať. Moja literárna produkcia teraz možno klesla o 80-90 percent, ale treba ju udržiavať pri živote.

 

Čo si študoval?

Bol som poslucháčom filozofickej fakulty v Novom Sade. Ale ešte predtým som polroka študoval fyziku, aj otec bol učiteľom fyziky. Najprv som sa hlásil na psychológiu, ale neuspel som, tak som skúsil fyziku, ale po polroku som videl, že z toho nič nebude. Vo veľkom meste prevážili iné koníčky, radšej som šiel na pivo, skôr než fyzikálne experimenty či Newtonove zákony ma lákalo experimentovať so sebou. Školu som nechal, začal pracovať, ale to sa mi už vôbec nepáčilo, a tak som sa prihlásil na pedagogiku a tam vytrval osem rokov. Štúdium normálne trvá štyri, ale ja som sa rozhodol, že si poznatky naozaj dobre osvojím. V tomto období vznikli najvýznamnejšie diela, tu som sa naplno zasvätil literatúre a z času na čas urobil aj nejakú skúšku. Nakoniec som doštudoval a zamestnal sa, ale vysoká škola – to bolo osem produktívnych a dobre strávených rokov, aspoň čo sa týka literatúry, a pokiaľ ide o iné veci, musím priznať, že to bolo deštruktívne obdobie.

 

Vieme už, že literatúrou sa neuživíš. Čo teba a tvoju rodinu živí teraz?

Nedávno som zmenil zamestnanie. V školstve, kde som bol predtým, mi neustále znižovali úväzok. Teraz testujem softvéry a využívam expanziu IT fachu v Srbsku. Pracovných miest je dosť, dá sa tam slušne zarobiť a prišlo to v pravý čas, pretože máme malé dieťa. Literatúra bude nejakú dobu trpieť. Aj teraz občas píšem, ale z niečoho treba aj žiť a z času na čas položiť do úst nejaké jedlo, vyplatiť účty za vodu a elektrinu, nech ti to niekto neodstrihne. Musíš aj na také veci myslieť v živote.

 

KOMUNITA

Z informácií, ktoré ponúka záložka knihy Jedenie, sa zdá, že literárne aktivity si rozvíjal v kultúrnej komunite, nebol si na to sám. Akú mala podobu?

Začalo to v 90. rokoch, počas vojny a kultúrneho embarga. Hranice boli uzavreté, nikto k nám nechodil ani koncertovať. Boli sme ozaj izolovaní. A my Rusnáci sme boli izolovaní aj ako menšina, takže dvojnásobne. A máme tu nejaké svoje médiá, ale tie sa vôbec nevenovali tomu, čo sa dialo naokolo. Obklopoval nás jeden ťažký, čierny obraz, kríza, a tá ich nudná, monotónna produkcia skrátka nijako nesúvisela s realitou. Vtedy sa objavili fanziny, ktoré si z toho začali uťahovať, prinášali akési básne, poviedky, humor, aforizmy, a robila to malá scéna 5 – 6 autorov. Ja som mal vtedy možno 14 – 15 rokov a prišlo mi geniálne, že ktosi také dačo vymyslel. Aj ľuďom, mladým i starým, imponovalo, že vyšlo čosi, čo má nejakú spojitosť so životom, lebo hento, čo sme mali z médií, bolo len akési hlúpe okrášľovanie života, zatiaľ čo fanziny ukazovali život taký, aký je a z médií si uťahovali. Prezentovali sa napríklad v parku v centre obce, niekto sa postavil na lavičku a začal to čítať, potom sa to lepilo po múroch a ľudia sa pristavovali, čítali tie hlášky a citovali ich. Bol to hit a úspech. Prvý fanzine sa volal Hlas rektuma. Potom prišiel i Keresturski pendrek, ale Hlas rektuma – to bol jeden diamant nášho undergroundu! V ňom som žiaľ nikdy nepublikoval a táto diera v mojej biografii a bibliografii už ostane naveky. Do Pendreku som už prispieval, práve vtedy som začal veľa čítať a písať aj nejaké poviedky. Postupne sa mi to zberalo, nie všetko sa zmestilo do fanzinu a bola príležitosť vydať prvú knižku, ale všetko to vzišlo z tých podujatí v parku, na múroch, sem-tam malých večerov poézie, kde sa nazbieralo publikum päťdesiatich, niekedy aj sto ľudí, našli sa aj takí, čo nám dali peniaze, že tu máte, len to robte, lebo to je čosi, čo má cenu. Okolo toho vzniklo i pár punkrockových kapiel, taká avantgarda na valale. Na našu malú, päťtisícovú obec bolo tých 4 či 5 kapiel a dva fanziny vlastne veľký úspech. Okrem mňa vydali knižku ešte dvaja-traja z nás, tak myslím, že sme z toho vyťažili maximum. Užší okruh tvorilo zo desať, pätnásť, dvadsať ľudí, a pre nich i podnes píšem, ale bol tu i širší kruh, aj starší, ktorí nás podporili finančne. Pre našu národnostnú televíziu sme začali robiť humoristické skeče, takže možno povedať, že nejaké publikum sme ozaj mali.

 

Narazili ste aj na nejaký odpor?

Niečo bolo. Ako národnostná menšina máme svoje média, ktoré dotuje vláda. Chceli sme tam mať svoju reláciu, ale nedalo sa, pre vedenie to bolo buď vulgárne, alebo sa im zdalo, že sa priveľmi vŕtame v politike, že sme príliš explicitní. Bola tam taká uzavretá spoločnosť oficiálnych tvorcov, možno si mysleli, že sú niečo viac a nechceli medzi seba vpustiť niekoho zvonku, nejakých diletantov, mladých punkerov. O rockovej kultúre nemali poňatia. Sú medzi nimi aj vzdelaní ľudia, no šesťdesiate roky ich akoby minuli, ich tvorba sa mi zdala vypáchnutá, aj to ma motivovalo k vlastnej.

 

LEKTÚRA

Keď príde reč na lektúru, čitateľskú skúsenosť, niektorí autori sa stiahnu – akoby to malo byť nepriame obvinenie z nepôvodnosti, závislosti. Risknem to. Ak hovoríš o „svojich autoroch“, sú tam mená ako Turgenev, Hamsun, Carver, Bukowski, Welsh, Saroyan, Bulgakov, Céline, Kafka, Dostojevskij... Rád by som poznal dôkladnejšie tvoj vývin ako čitateľa. Čím si začínal, čo vzbudilo chuť robiť niečo podobné, čo bolo pre teba životne a tvorivo podstatné, čo podstatným zostalo?

Na strednej škole som čítal Hermana Hesseho a podobné veci, ale skutočne ma zobudili autori ako Charms, Woody Allen a zvlášť Bukowski, to bolo veľké odhalenie. A Dostojevskij – Zápisky z podzemia či Dvojník, to je neuveriteľné, že takéto veci vznikli v 19. storočí, a samozrejme Gogoľove Mŕtve duše či Nos. Ale napokon z každej knihy sa dá niečo vytiahnuť, spomeniem ešte amerických a anglických autorov, okrem Edgara Allana Poea by to bol aj Jack London a jeho Majster alkohol, potom autor Trainspottingu Irvine Welsh ako nový Bukowski na trochu iný spôsob.

Ale keď je reč o práci so slovom, nemusí ísť iba o literatúru v tradičnej podobe. Veľa pre mňa znamenal Monty Pythonov lietajúci cirkus, objavom pre mňa bola ich práca s logikou. Je veľmi ťažké prerozprávať ich skeče, treba ich vidieť. Napríklad ten, ako dvaja námorníci vojdú do kuchyne, kde žena varí čaj, pýtajú sa jej, či sú na palube lode, ona sa ohradí, že sú v jej kuchyni. Keď dovarí čaj, vojde s podnosom do druhej miestnosti a naraz sa ocitne na palube – a skočí aj s podnosom do mora. Nepovedal som to asi presne, len som chcel upozorniť na ten pohyb v dvoch nekompatibilných rovinách a na ich vzájomné prelínanie.

Ak hovoríme o inšpiráciách, patrí k nim aj film. Zážitkom bola Coppolova Apocalypse Now, Tarkovského filmy, Kubrickov Mechanický pomaranč, ale najmä David Lynch. Mnohí ľudia v jeho veciach nenachádzajú zmysel, ale myslím si, že pracuje s logikou veľmi podobnou montypythonovskej.

Veľa pre mňa znamenala hudba, nielen punk, ako by sa mohlo z doterajšieho rozprávania zdať. Každý druh hudby má niečo do seba, nemusia to byť len Dead Kennedys, vrcholnú katarziu som zažíval pri divokej gitarovej hre Jimiho Hendrixa, ale podobne ma oslovil aj muzikant predošlej dekády Link Wray, Hendrixov predchodca. Každý, aj ten najväčší má niekoho pred sebou – ako Bob Dylan Woody Guthrieho a Hanka Williamsa, jedného z prvých „dvadsaťsedmičkárov“ svetovej pop-kultúry, pokiaľ ide o odchod zo sveta. Mnohí z dnešných mladých hip-hoperov už možno nevedia, kto to boli Public Enemy... Ale sú ďalší, ktorých väčšina nepozná, a to nevadí, majú svoj okruh ľudí, robia svoje veci a to stačí. Vždy lepšie, ako to, čo sa stalo Nirvane, jednej dobrej kapele, ktorá sa za rok stala planetárne populárnou, speváka prehlásili za mesiáša a on to nevydržal a prestrelil si hlavu.

Aj vlastnú tvorbu beriem ako komunikáciu s možno sto ľuďmi. Je mi to milšie, ako keď sa milióny vrazia do reklamy hocijakej sračky, ktorú potom omieľajú v rádiu, až ju pozná každý.

 

Vyzerá to tak, že si otvorený všetkým druhom hudby. Ako je to s folklórom?

Ten teda veľmi nemusím, asi preto, že v našom prostredí bol vždy akcentovaný. Stále nám ho vnucovali, v škole k nám chodili spisovatelia, ktorí z folklóru vychádzali. Otravovali nás ním, až kým sa nám celkom nezunoval, nesprotivil. Som presvedčený, že máme aj na viac než len na folklór. Nemusím ani našu rusínsku muziku, čo vyhrávajú na svadbách, nedokážem si ju užiť. Sú ľudia, čo tiež povedia „neľúbim, neľúbim“, ale keď zahrá harmonika, srdce im poskočí. Keď mi je dobre, veselo, stačí, aby som počul harmoniku, a mám po nálade. Neviem, aký to má v 21. storočí zmysel tancovať folklórne tance. V čižmách so sekerkami... Dobre, kedysi, keď nebolo nič inšie ako tancovať okolo ohňa, ale teraz? Zdá sa mi to hlúpe. V Ruskom Keresture sa to pietne udržiava, je tam súbor, majú kroje. Nám, čo sme začínali niečo nové, hovorili, že chceme zničiť tradíciu. Aj tú treba, ale treba si dať aj pozor, aby sme sa nepremenili na živé múzeum, chodiaci skanzen.

 

Populárna hudba a „vážna“ či „vysoká“ literatúra sú pre mnohých oddelené okruhy. Ich symbolickým prepojením bolo udelenie Nobelovej ceny Bobovi Dylanovi. Na Slovensku to u niektorých ľudí vyvolalo pobúrenie. Ako si to vnímal ty?

Podobne reagovali aj v Srbsku, aj medzi našimi Rusnákmi. Dylan tú cenu nepotreboval, dožil sa veľkej satisfakcie už predtým, bol napokon všeličím, mesiášom, duchovným vodcom generácie... Teraz, na staré kolená, to dostal a ani sa mu po to nechcelo ísť. Ani presne neviem, prečo mu to dali. Ale jeho tvorba je nepochybne aj veľmi dobrou literatúrou, nemám nič proti tomu, že tú cenu dostal. No zopár výborných kníh má Leonard Cohen, možno – ak už chceli oceniť niekoho z pomedzia literatúry a hudby – mohli to dať jemu.

 

Vyrástol si a žiješ v krajine, ktorá bola kedysi súčasťou Juhoslávie. Obyvatelia tohto priestoru sú v našej predstave akýsi živší, temperamentnejší, prejavuje sa to v ich kultúre, literatúre a filme. Rozprávačská energia tvojich próz je nápadne vyššie než to, čo sa objavuje v súčasnej slovenskej literatúre. Prejavil sa tu aj vplyv prostredia? Aký je tvoj vzťah k literatúre či literatúram krajiny, v ktorej žiješ?

Musím sa priznať, že ich veľmi nepoznám. Od srbskej kultúry som dosť utekal, nepozeral som filmy, nečítal knihy. Začal som sa im venovať iba nedávno. Chcel som sa odstrihnúť od toho prostredia, venovať sa kultúre, ktorá prichádza zvonka. Iste je tu veľa dobrých vecí, trochu sa čudujem sám sebe, ale čudný je celý ten Balkán. Máme tam veľmi dobrú rockovú muziku, spomedzi spisovateľov spomeniem Danila Kiša. Keď som ho čítal, nechcel som veriť, že by bola realita taká, uvedomujem si to až teraz, na staré kolená. Dobrá je kniha Miodraga Bulatoviča Ľudia so štyrmi prstami (Ljudi sa četiri prsta) o srbských emigrantoch v Nemecku. Je to hardcore jedného ťažkého života, sú tam drsné scény, kde kriminálnici ponižujú ľudí, ktorí v tej krajine nemajú žiadne práva, lebo nemajú doklady. Srbsko má slušne rozvinutú kultúru temných filmov, spomeniem Goranov Markovičov film Déjà vu.

 

TVORBA

Pred dvomi rokmi si svoju situáciu charakterizoval takto: „Mám ženu, osemmesačné dieťa, mojím koníčkom je trikrát denne jesť a každý mesiac platiť zloženky, posvätenie literatúre mi na tento koníček bohvieako neprispelo.“ Vyzeralo to, akoby si sa chcel s literatúrou rozlúčiť. O rok nato vyšlo Jedenie. Zmenilo sa medzitým niečo na tvojej situácii?

Ako som už spomínal, v istej chvíli sa človek musí popasovať so skutočnosťou, povedať si, bolo to super, iba čítať a písať, ale teraz musíš žiť. Začal som si hľadať novú prácu, vybavovať potrebné, a tu som sa naraz dozvedel, že vyjde Jedenie. Píšem ďalej, aj keď už nie tak intenzívne, ak vyjde, vyjde, ak nie, nie. V počítači mám asi osem zložiek, v každej možno štyridsať-päťdesiat básní. Mám nevydaný román, aj ďalšie texty. Neplánoval som, že vydám Jedenie. Posledná kniha mi vyšla pred ôsmimi rokmi. Zarobiť sa na tom nedá, ale vložil som do toho najviac úsilia, najviac uvažovania, bola to hlavná náplň môjho života. Prišiel však čas, keď som už musel pochopiť, že sa treba pustiť do niečoho iného, inak nebudem mať z čoho žiť. Nemôžu ti stále pomáhať rodičia. Ak sa nedokážeš sám uživiť, si na tom horšie ako invalid. To nie je život. Zunovalo sa mi žiť s nedostatkom peňazí, v škole mi stále znižovali plácu, a ťažko sa dlhodobo prežíva s výplatou, ktorú prvého dostaneš a piateho z nej už nič neostane.

 

Kedy vznikali prózy Jedenia? Keď si ich písal, myslel si na knihu ako komponovaný súbor?

Ani nie, pri písaní prvej z poviedok, Víťazstva, som mal v hlave ešte ďalšie dve, ale o tom, ako bude vyzerať celá kniha, som predstavu nemal. Pri poslednej som už uvažoval, že by to mohol byť nejaký celok. Dôvodom je aj autobiografický charakter tých próz, prichádzali tak, ako postupoval život.

 

V knihe sú vysvetlivky, ktoré svet tvojich próz umiestňujú do Ruského Kerestura. Majú aj postavy reálne predobrazy? Spoznali sa v Jedení spoluobčania? Využil si pri tvorbe niektorej z nich aj určitú autobiografickú licenciu?

V mojom okolí sa vyskytujú ľudia, z ktorých zvláštnym spôsobom razí čistá poézia a láka ma vložiť ich do nejakého diela, tí sú v knihe. Niekde pomiešam seba s takým človekom, vytvorím scenár, čo by sa so mnou v jeho koži stalo a dofantazírujem, ako zle by to dopadlo. Alebo nejakú situáciu z môjho života, keby sa vymkla kontrole, keby smerovala, kam netreba. Napríklad inšpiráciou pre Slušný život je život, ktorý som si vytvoril, ale chvosty z predošlého života nemožno odrezať a ide o to, čo sa môže stať, keď si myslíš, že si usporiadaš veci, ale nie, zjaví sa akýsi diabol a chce ti to celé rozbiť podľa svojho gusta.

 

Ako vznikal preklad? Konzultoval si s prekladateľom Marošom Volovárom, resp. on s tebou?

Všetko to išlo cez maily. V texte žltou vyznačil, čo mu je nejasné, ja som pridal tri hviezdičky a písal „toto znamená toto, toto zas toto...“, keď nám to nesedelo, spoločne sme hľadali nejaké významové ekvivalenty. Pýtal sa, či je to chyba, či som to naozaj tak chcel, či to ešte logicky drží pokope...

/Maroš Volovár o próze Víťazstvo a preklade:/

Napríklad mi tam vôbec nesedeli sumy, čo Mire vyhrával a prehrával v rulete, žiadal som Ivana, aby to ešte prepočítal, a on trval na tom, že to ani nemá byť matematicky správne, že je to naschvál trošku popletené... Každopádne som prekladal z jazyka, ktorý dobre poznám z domu, z prostredia, v ktorom som vyrastal. Ich variant východnej slovenčiny je akurát poznačený vyše dvestopäťdesiatročným odlúčením od zdrojovej jazykovej oblasti. Ale do Ruského Kerestura chodím už od r. 2008 a ešte skôr som ich jazyk poznal z časopisov, kníh a internetu. Po pár rokoch som sa s ním celkom zžil, najmä s tými početnými prirodzene prevzatými srbizmami a umelo vnesenými ukrajinizmami, ktoré tvoria jeho svojráz. A pokiaľ ide o špecifiká v stavbe vety a lexike, ktoré charakterizujú Jedenie, to je predovšetkým autorova licencia. 90 percent knihy tvorí doslovný preklad, nemal som to srdce isté veci meniť a prispôsobovať akejsi korektnej slovenčine. Nie som profesionálny prekladateľ, a tak som najprv nejakého hľadal, lenže márne, tak som sa do toho pustil sám. A dopadlo to, ako to dopadlo...

 

Vo viacerých ohlasoch sa pri pokuse charakterizovať knihu Jedenie objavilo slovo „punk“. Vysvetlil si, keď bola reč o hudbe, čo pre teba tento pojem znamená. Ako je to pri literatúre? Je niektorý z tvojich obľúbených autorov punkový? Považuješ za punkové vlastné prózy?

Veľa spisovateľov robilo podobné veci ako ja a neboli punkeri – markíz de Sade, William Burroughs, jeho Naked Lunch predstavuje jeden totálny chaos, podobne Bukowski. Spojitosť medzi punkom a mojou tvorbou je možno podobná ako u týchto autorov. Punková hudba ma inšpirovala, napríklad Iggy Pop ako akýsi krstný otec punku. Vždy sa mi páčila revolta a nachádzal som ju vo veľmi rôznej lektúre – v životopisoch Jimiho Hendrixa, ale aj sériových vrahov. Jeden z nich vyhlásil, že mu je ľúto dvoch vecí: že nešťastnou náhodou zabil psa a že nestihol vyzabíjať celú ľudskú rasu. To je dosť punkové. Mrzelo ho, že ľudstvo nemá jeden krk, aby ho mohol uškrtiť. Mizantropia, akú napríklad cítiť z autobiografie amerického sériového vrah Carla Panzrama, ktorý v medzivojnovom období zavraždil niekoľko desiatok ľudí, je svojím spôsobom fascinujúca.

 

Vzhľadom na okolnosti vydania sme si tvoju knihu na Slovensku veľmi rýchlo privlastnili. A celkom rád by som sa tebou niekde pochválil ako „naším autorom“. Ale na vzťah treba dvoch. Aký je ten tvoj k slovenskej literatúre?

Slovenskú literatúru nepoznám. Keby Hašek bol slovenský autor, tak by som ju trochu poznal. Maroš mi poslal nejaké slovenské knihy, napríklad Ballu, Slobodu, ale slovenčinu neovládam tak dobre, aby som v nej mohol čítať beletriu. Podobne som na tom s angličtinou, dosť rozumiem, bez problémov sa dohovorím, môžem čítať odborné veci, ale literatúru iba tak, že vidím, o čo ide, rozumiem dejovej línii. To však nestačí na to, aby som z nej mal čitateľský zážitok. Platí to aj pre písanie. Dobre ovládam srbčinu, je to vlastne môj druhý materinský jazyk, ale písať by som v nej nechcel, nebavilo by ma to, nemal by som z toho potešenie. Každý slušný gitarista by po chvíli cvičenia vedel niečo zahrať aj na klavíri, ale prečo by to robil, keď jeho nástrojom je gitara? Existujú, samozrejme, výnimky, napríklad Nabokov, ten dokázal svoju vášeň preniesť aj do angličtiny.

 

Okrem prózy píšeš aj poéziu. Sú to rôzne spôsoby práce so slovom. U teba kooperujú, alebo ide o dva „oddelené režimy“? Čím si viac, básnikom alebo prozaikom?

Sú to dve rozdielne veci. Poézia sa napíše takpovediac na prvý pokus, za tridsať sekúnd, minútu, dve, päť, potom to môžeš trochu upraviť, a je to. Rozhoduje jeden nápad, silná aktuálna inšpirácia. V próze sa môžeš uvoľniť, môžeš ísť hore, dole, vpravo, vľavo, kam len chceš, je to jeden úplne otvorený priestor. Od prózy môžeš odísť a zas sa k nej vrátiť, ponúka širší priestor, zatiaľ čo poéziu musíš vtesnať do menšieho formátu. Pri básni spravidla presne viem, čo chcem, hoci aj tu má miesto improvizácia, ale iného druhu. Ťažko sa o tom hovorí, ale pristupujem k nim rozdielne.

 

/Otázky: Vladimír Barborík. Rozhovor sa uskutočnil 7. februára 2019 v Bratislave. Za pomoc pri preklade a záverečnej redakcii patrí vďaka Marošovi Volovárovi./

Foto: Maroš Volovár

Publikované: 03/01/2019