Martin Navrátil
Rozpaky nad Rázusom
Martin Rázus: Hoj, zem drahá... Liptovský Mikuláš : Spolok Martina Rázusa, 2018.
recenzie

Na vydávanie diela významného slovenského básnika, prozaika, dramatika, evanjelického kňaza a politika Martina Rázusa (1888 – 1937) sa po novembri 1989 podujalo predovšetkým vydavateľstvo Tranoscius, ktoré v tom pokračuje do dnešných dní. Jeho texty však vychádzali aj v ďalších vydavateľstvách (Matica slovenská, Združenie divadelných ochotníkov Slovenska, H&H, Ikar). Edičná príprava Rázusových textov bola rozkolísaná, nevydarenú reedíciu Odkazu mŕtvych (úprava lexiky, morfológie a syntaxe podľa aktuálnych noriem bez ohľadu na osobitosť umeleckého textu) a najmä neodborný prístup dôrazne pranieroval v kritike Návrat do editorských plienok alebo Škandalózne zmrzačenie Rázusa (Literárny týždenník, 1995, roč. 8, č. 43, s. 4) v 90. rokoch Michal Gáfrik. K opätovnému sprístupňovaniu diela Martina Rázusa sa pridalo Občianske združenie Spolok Martina Rázusa (založené v roku 2002), ktoré si kladie za cieľ „propagovať stále aktuálne dedičstvo duchovnej, umeleckej i politickej práce Martina Rázusa, preniknutej demokratickým, humanistickým a etickým posolstvom a úporným zápasom o presadenie poznanej pravdy“ (z facebookovej stránky OZ SMR), a po reedícii Rázusovej zbierky To je vojna! (Spolok Martina Rázusa, 2015) vydalo v roku 2018 po takmer sto rokoch zbierku Hoj, zem drahá...

Po prvom vydaní z roku 1919 (Kníhtlačiarsky účastinársky spolok) a vydaní z roku 1943 (5. zväzok dvadsaťzväzkových Sobraných spisov Martina Rázusa, ktoré vychádzali v Matici slovenskej v rokoch 1940 – 1943) vychádza toto tretie vydanie v pomerne veľkorysom prevedení, v decentnej, reprezentatívnej podobe (množstvo ilustrácií Michala Hudáka; faksimile na predsádke; veľké, ľahko čitateľné písmená; farebne odlíšené nápisy atď.).

Editor Ján Juráš stál pri edičnej príprave nepochybne pred náročnou úlohou, ako vybalansovať rôzne tendencie v Rázusovej básnickej reči (prenikanie bohemizmov, neustálená pravopisná prax atď.). Aj keď sa pri tomto čitateľskom vydaní opieral o vyše päťdesiat rokov staré edičné zásady (vypracované pre publikovanie v zborníku Literárny archív Petrom Libom), ktoré boli koncipované iba rámcovo, a praktické skúsenosti ukazujú, že edičné spracovanie musí vychádzať vždy zo stretu s konkrétnym textom, po zvážení viacerých aspektov a v konfrontácii s jazykovými zvláštnosťami autora a doby. Napriek istej inštruktívnosti rámcových zásad sa teda musia princípy edičného spracovania textu pri každom autorovi formulovať nanovo. Editor predpoklady na pochopenie osobitosti idiolektu Martina Rázusa má, ale nebol v ich zachovávaní dôsledný.

Ako problém sa javí v slovenskom kontexte aj kontrola textov, pretože do nich neraz  preniká veľké množstvo chýb (možno v týchto prípadoch robí neželanú nadprácu aj počítačový textový editor so svojimi automatickými opravami, ale to ešte nie je ospravedlnenie). Opomenieme tieto chyby a zameriame sa predovšetkým na javy, ktoré boli zrejme dôsledkom zámerných zásahov.

Podľa Textologických úprav sa zdá, že zásahy sa obmedzili predovšetkým na pravopisné a morfologické zmeny, čo by pri tomto type vydania bolo pochopiteľné, aj keď to zasahuje tiež zvukovú rovinu. V slovenskej edičnej praxi sa výrazne nepresadzovala požiadavka o zvukovej neporušiteľnosti textu (a to sa napr. v prípade zmeny stáletia  na stáročia deje), aj preto sa často príliš ľahko zbavujeme čechizmov. Normalizácia a aktualizácia jazyka sa stala v minulosti takmer nespochybniteľnou zásadou, ale do značnej miery ochudobňuje rozmanitosť vyjadrovacích prostriedkov básnikov. V niekdajších editorských úvahách sa nezohľadňovalo dostatočne to, že jednotlivé zvláštnosti jazyka, ktoré vtedajší aj dnešní editori normalizujú, často odlišovali od seba jednotlivých autorov – súčasníkov. Tým, že ich texty zjednotíme podľa určitej šablóny, sa tieto odlišnosti môžu stratiť.

V mnohých ohľadoch je edičné spracovanie textu rozkolísané. Raz editor citoslovcia čiarkou odčleňuje, raz nie; niektoré slová upraví, inokedy nie: neľzä (s. 49), ale aj nelzä (s. 63); hodna (s.161), ale aj hodná (s. 162); stápa (s. 123), ale aj stápä (s. 201) atď.; morfologický bohemizmus topoly zmení na topoľmi (s. 28), ale ponechá tvar sneženiek (s. 72), ktoré by sa dalo bez porušenia rytmu nahradiť tvarom snežienok. Raz kvantitu neupravuje (mačný, laská, vtačích), potom zase áno (líšči na líščí, srazných na zráznych, zmĺklé na zmĺkle), a celkom zbytočne viackrát prepisuje spojku na a, šeptalo na šepkalo (s. 25). Pri nezvyklých tvaroch ako konská (s. 163) namiesto koniská aj kvôli nutnosti zachovať rytmus nepodľahol normatívnym hľadiskám, ale skrátením archaického tvojeho na tvojho (s. 97) už takému narušeniu nezabránil, alebo dokonca v duchu purizmu mení spuštené na spustnuté (s. 102), čím vytvára defektný rým spustnuté spod zeme. Potom ale prekvapuje, že veci pravopisnej konvencie ako bon-ton (s. 173), na pospas (s. 174) atď. bez zjavnej a jasne čitateľnej príčiny (alebo explicitného odôvodnenia) neaktualizuje. Na s. 180 sa objaví ach namiesto pôvodného, v celej zbierke ojedinelého hajh. A práve takéto štylistické disimilácie by mal editor zaznamenávať, aby nám predstavil čo najautentickejšiu podobu textu, a nie ich stierať.

Pozitívne treba prijať, že editor uznal ako osobitný významotvorný princíp Rázusovej poézie zložitý interpunkčný systém (znásobovanie a kombinácie výkričníkov a otáznikov, pomlčky atď.), ktorým gradoval a stratifikoval význam výpovede. V poriadku je aj roztiahnutie veršov, ktoré boli v pôvodine zalomené kvôli úzkej sadzbe, resp. dlhému veršu do jediného riadka. Ale slabšiu citlivosť a mieru porozumenia pre členenie verša prejavil editor tým, že rušil odsadenie, alebo spájal aj dva kratšie verše do jediného dlhšieho verša. Rázus totiž často radením veršov s veľkými slabičnými rozdielmi za sebou (či už prostou následnosťou alebo spájaním rýmami) menil dynamiku výpovede (odčleňoval, významovo zaťažoval, zvýrazňoval), čo malo svoj odraz aj v grafickom členení. To editor na viacerých miestach prehliadal (napr. v básňach Faun fujaruje, Sťa NílStaneme k ránu...), čím sa z koncového rýmu, na ktorý je kladený veľký dôraz, stal rým vnútorný, menej výrazný. Alebo zanedbal impulz, ktorý môže tejto deklamatívnej polohe poskytnúť anafora (Jak sme sa rozišli).

Kladne možno hodnotiť editorský zásah, keď v 2., 3. a 4. strofe bol rozpísaný refrén (s. 157 – 158), ktorý bol v pôvodnom vydaní skrátený na „– Ó, rode, prápor atď.“. Alebo si editor pozorne všimol narušenie strofiky sonetu Na rodnú Reč a reštituoval ju (s. 198). Naopak, nesprávnu konjektúru (oprava porušenia textu na základe dohadu) potokami na potomkami urobil v básni Hudba zajtrajška (s. 199), čo potvrdzuje jej čistopis (pozri Slovenská národná knižnica – Literárny archív, sign. 45 N 28).

Nežiaducim prejavom bolo aj odstránenie „čechoslovakistickej“ strofy z básne Hoj, zem drahá... Je literárnohistorickým faktom, ktorý však editor (priznane) nerešpektoval, že v zbierke Hoj, zem drahá... spomínaná strofa bola. Pri tomto kroku sa J. Juráš prihlásil k bádateľskej práci Michala Gáfrika (citovaná pasáž z Gáfrikovej edičnej poznámky nie je však ako citát vyznačená). Ak M. Gáfrik uverejnil vo výbere Zdvihnite život! (2008) de facto znenie podľa rukopisného či časopiseckého variantu básne Hoj, zem drahá..., nachádzal sa v inej situácii (aj keď trochu ľahkovážne marginalizoval akt knižného zverejnenia). Editor Ján Juráš však vytrhol z väzieb zbierky variant so štyrmi strofami a vsadil tam aj proti historickej evidencii trojstrofový variant básne. Také riešenie by bolo možno pochopiteľné, ak by bolo podozrenie, že na podobu zbierky mohla mať vplyv cenzúra. No akokoľvek to bolo na odporúčanie, Rázus tú strofu dopísal dobrovoľne, nie z donútenia. Napokon, aj pod dojmom radosti z novovzniknutého spoločného štátu s Čechmi (okrem toho je v zbierke aj báseň venovaná Prahe). Ideálne by bolo práve opačné riešenie, ako zvolil editor – ponechať dlhšiu verziu a upozorniť na Šrobárov podnet v poznámke.

Edičné narábanie s Rázusovým textom teda vzbudzuje rozpaky. Editorovi sa síce podarilo celkom úspešne zachovať básnikov osobitý štýl (napomohol tomu aj fakt, že ide o poéziu, a že Rázusov jazyk, v mnohom čerpajúci z Hviezdoslavovej básnickej reči, je taký osobitý, že sa vzpiera invazívnym korekciám), ale jeho prístup pri úprave textu sa vyznačoval rozkolísanosťou, a urobil aj niekoľko problematických úprav nad rámec nevyhnutných zásahov do textu. Slovníček býva problematický, keďže každý čitateľ považuje za potrebné vysvetlenie iných slov, a aj keď by pripojený Slovník menej známych slov bolo možné doplniť o niektoré ďalšie slová, poskytuje aspoň základný fond pre porozumenie kontextu. Doslov Miloša Kovačku informuje o dejinnom pozadí zbierky, ale je viac citovo vzrušený ako vecný a ponúka prevažne historické súvislosti na úkor tých literárnohistorických, ktoré by sme v knihe poézie právom očakávali.

Publikované: 02/22/2019