Adam Bžoch
Heinrich Böll a Československo
Heinrich Böll – Der Panzer zielte auf Kafka. Heinrich Böll und der Prager Frühling. Kiepenheuer & Witsch, Köln 2018.
recenzie

Publikácia s trochu neprehľadným názvom Heinrich Böll – Der Panzer zielte auf Kafka. Heinrich Böll und der Prager Frühling, ktorú zostavil a pri príležitosti päťdesiateho výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy vydal spisovateľov syn René Böll, vychádza zo životopisnej skutočnosti autorovho pobytu v Prahe v čase od 20. do 24. augusta 1968 a z faktu, že z týchto pohnutých dní sa po Heinrichovi Böllovi zachovali osobné rukopisné zápisky. Napriek spisovateľovej mánii odkladať si – s vedomím vlastnej dôležitosti – za svojho života všetky svoje písomnosti vrátane tých najmenej významných, nie je táto druhá skutočnosť úplnou samozrejmosťou, pretože veľká časť Böllovej pozostalosti, nachádzajúca sa v jeho rodnom Kolíne nad Rýnom, bola v roku 2009 zničená alebo ťažko poškodená pri zrútení Mestského archívu. Zachované Böllove zápisky z piatich augustových dní roku 1968 (49 riedko popísaných strán v linajkovom notese) by ale asi sotva stačili na vydanie vyše dvestostranovej knihy; Böll ako angažovaný intelektuál poskytol o okupácii Československa niekoľko rozhovorov (pre Literární listy, nemecké týždenníky Die ZeitDer Spiegel, časopis konkret a rozhlasovú stanicu ARD) a napísal o nej zahorúca niekoľko publicistických článkov, ktoré sa stali súčasťou publikácie. René Böll všetky tieto materiály zhromaždil a vydal spolu s paralelným prepisom faximile otcových zápiskov, vlastnými fotografiami z pražských ulíc z augusta 1968 (René Böll, narodený v roku 1948, je výtvarný umelec), s vlastným úvodom a poctivo spracovanou bibliografiou otcových textov a rozhovorov z rokov 1961 až 1984, ktoré sa personálne či tematicky týkajú Československa. Kniha obsahuje aj dve odborné štúdie; autorom prvej s názvom „Heinrich Böll und der Prager Frühling“ („H. Böll a Pražská jar“), približujúcej väčšmi historický fenomén Pražskej jari než Böllov vzťah k nej, je profesor pre východoeurópske dejiny na mníchovskej univerzite Martin Schulze Wessel. Druhú s názvom „Geist der Unteilbarkeit“ („Duch nedeliteľnosti“), ktorá osvetľuje Böllov politický étos a prináša cenné biografické detaily, dokresľujúce vzťah nemeckého spisovateľa k Čechám, resp. k Československu, napísal germanista Jochen Schubert, spolupracovník Nadácie Heinricha Bölla, spoluvydavateľ spisovateľovho zobraného diela a autor jednej z jeho novších biografií (2017).

Význam publikácie o H. Böllovi a Pražskej jari by sme ťažko mohli zredukovať na pripomenutie Böllovho politického odmietnutia okupácie z augusta 1968, ktoré napokon viedlo – tak ako v prípade mnohých západných spisovateľov, vyjadrujúcich sa kriticky k sovietskej invázii do Československa – v období tzv. normalizácie k dlhoročnému zákazu jeho diel v ČSSR. Kniha otvára diferencovanejší pohľad na spisovateľov záujem o Československo (najmä o Čechy). Okrem iného sa z nej dozvedáme, že jedným z motívov jeho cesty do Prahy v auguste 1968 bola túžba navštíviť spolu s manželkou Annemarie a starším synom Reném manželkino rodisko (Plzeň), resp. obec Malovice, na ktorú sa viazali jej prvé detské spomienky. Popri tomto súkromnom motíve však mala Böllova návšteva oficiálny charakter – spisovateľ pricestoval s rodinou vlakom do Prahy ako významný nemecký spisovateľ na pozvanie Československého svazu spisovatelů, zjavne sa mal zúčastniť na viacerých stretnutiach s čitateľmi, autormi, prekladateľmi a zväzovými funkcionármi. V dôsledku vonkajších okolností sa však tieto stretnutia v pôvodnej plánovanej forme neuskutočnili (došlo len k niekoľkým improvizovaným) a Böllovci napokon nič nevideli ani z Malovic ani z Plzne. Vďaka spomínanému súkromnému motívu ale mala v okamihu historickej tragédie Böllova zaangažovanosť a solidarita s občanmi Československa aj celkom charakteristický osobný rozmer.

Ako vo svojej štúdii ukázal J. Schubert, Bölla viedla do Československa okrem iného nádej, že sa mu tu podarí získať informácie o diskusii, týkajúcej sa obnovy kresťanských hodnôt v socialistickej spoločnosti. Hoci sám bol pôvodne silne poznačený katolicizmom svojho rodného Horného Porýnia-Westfálska, voči oficiálnej cirkvi a jej funkcionárom mal od šesťdesiatych rokov vyhranene kritický postoj. Progresívnosť modernej religiozity, ktorú preňho v tom čase stelesňoval Druhý vatikánsky koncil, videl najmä v morálnom postoji jednotlivcov v občianskej spoločnosti, ktorá sa potrebuje vysporiadať so svojimi politickými zločinmi a pokleskami a musí obnoviť etické princípy spolunažívania. Böll, ktorý navštívil Československo v šesťdesiatych rokoch niekoľkokrát, udržiaval v tom čase kontakt s viacerými osobnosťami českého kultúrneho života (Eduard Goldstücker, Jan Procházka, Bohumil Černík, Hugo a Anna Siebenscheinovci, Květuše Hyršlová a ďalší), s niektorými sa poznal už od roku 1959. Dúfal zrejme, že jeho informátormi o stave religiozity v Československu budú práve kolegovia zo spisovateľských kruhov. Z tejto mimochodom veľmi vágnej myšlienky zostalo napokon po 21. auguste málo, no k Böllovmu (post)religióznemu postoju odkazujú aspoň rétoricky viaceré formulácie, ktorými v nasledujúcich týždňoch odsúdil sovietsku okupáciu. (Böll hovoril o „evanjeliu demokracie“, o Pražskej jari ako o „veľkom trvalom koncile“ a o túžbe Čechov a Slovákov po „komunizme v obidvoch podobách: socialistickej a demokratickej“.) Na autorovu prozaickú tvorbu však nemala ani jeho pražská skúsenosť, ani kontakty s českými priateľmi podľa všetkého nijaký vplyv.

Štúdia Jochena Schuberta je cenná okrem iného tým, že pripomína mosty spájajúce Bölla s československými intelektuálmi aj po Pražskej jari, a to až do autorovej smrti v roku 1985. H. Böll predstavoval ako nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1972) a prezident Medzinárodného PEN-klubu veľkú morálnu a intelektuálnu autoritu, na ktorú sa obrátili v auguste 1976 otvoreným listom Václav Havel, Jan Patočka, Ivan Klíma, Jaroslav Seifert, Pavel Kohout a Karel Kosík s apelom na podporu členov skupiny „The Plastic People of the Universe“, proti ktorým v tom čase prebiehal súdny proces; krátko nato – po zverejnení Charty 77 – žiadal Heinrich Böll spolu so Siegfriedom Lenzom, Carlom Amerym, Walterom Jensom, Günterom Grassom a Friedrichom Dürrenmattom listom Generálnu prokuratúru Českej republiky o prepustenie Václava Havla, Františka Pavlíčka, Otu Ornesta a Jiřího Lederera z väzenia. V prípade československých chartistov – na rozdiel od oslobodenia a expatriácie Alexandra Solženicyna zo ZSSR do NSR vo februári 1974, pri ktorých Böll zohral kľúčovú rolu – však spisovateľskí kolegovia zo Západu neuspeli.

Názov knihy „Tank mieril na Kafku“ je narážkou na Böllov postreh v deň okupácie, keď v blízkosti staromestského Kostola svätého Mikuláša uvidel tankové delo namierené na pamätnú plaketu, pripomínajúcu rodný dom Franza Kafku. Medzníky československého obrodného procesu druhej polovice šesťdesiatych rokov vrátane medzinárodnej kafkovskej konferencie v Libliciach (máj 1963), ktorá v časti poststalinistickej východnej Európy prispela k rehabilitácii diela najvýznamnejšieho pražského nemeckého spisovateľa, pripomína a interpretuje historická štúdia Martina Schulzeho Wessela. Okrem faktov, známych väčšinou aj laikom zaujímajúcim sa Pražskú jar a oboznámeným najmä s jej politickými súvislosťami a prejavmi kultúrnej a občianskej opozície, prináša Schulze Wessel na obrodný proces v Československu niekoľko novších pohľadov. Pražskú jar sa usiluje osvetliť nielen ako záležitosť vzťahu ducha a moci, ale najmä ako dôsledok štruktúrnej premeny spoločnosti a jej komplexnej reflexie: za zásadnú dobovú analýzu civilizačných premien považuje v československom kontexte prácu Radovana Richtu a kolektívu autorov Civilizace na rozcestí (1966, neskoršie reedície 1967 a 1969); prebudenie záujmu o súčasný stav náboženstva (čo je však v rámci obrodného procesu Pražskej jari relatívne marginálna záležitosť) dokumentuje neortodoxnou prácou sociologičky Eriky Kadlecovej o religióznosti Severomoravského kraja (1963); zrušenie cenzúry (marec 1968) vysvetľuje najmä pobúrením, ktoré vyvolala na verejnosti tzv. Šejnova aféra; na signály konfliktu deliberačných predstáv západonemeckej ľavice a československých demokratov poukazuje naproti tomu v súvislosti s pražskou návštevou charizmatického vodcu západonemeckých ľavicových študentov Rudiho Dutschkeho a jeho diskusiou s českými študentmi na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Schulzeho Wesselova štúdie potvrdzuje, že hoci „zlaté šesťdesiate“ znamenali demokratizáciu spoločnosti zdola, rozhodujúce reflexie a analýzy dobových procesov prinášali práve vedecké a kultúrne elity, a to tak v Československu ako aj v Západnom Nemecku. A práve tie boli schopné – čo napokon dokazuje aj prípad Heinricha Bölla – udržiavať dlhodobé a falošným vedomím neovplyvnené porozumenie a zachovávať solidaritu ponad železnú oponu.

Periférnym, no pre nás azda zaujímavým aspektom publikácie sú kontakty Heinricha Bölla s niektorými osobnosťami slovenskej kultúry. Tie boli oveľa skromnejšie a nevyznačovali sa takou intenzitou ako spisovateľove styky s českými kolegami. Na rozdiel od dlhodobej spolupráce so svojím českým prekladateľom Bohumilom Černíkom, ktorá sa podľa publikácie začala v roku 1961, sa Böll so svojimi slovenskými prekladateľmi osobne nepoznal a ani s nimi písomne nekomunikoval. Z jeho zápiskov z augusta 1968 však vyplýva, že sa v Prahe stretol so spisovateľkou Helou Volanskou, aj keď nie je jasné, odkedy a odkiaľ sa s ňou poznal (poznámkový aparát, v ktorom je mimochodom veľa mien zle prepísaných, sa o tom nezmieňuje); s literárnym vedcom Karolom Rosenbaumom, o ktorom sa v Prahe s Helou Volanskou rozprával, sa Böll zoznámil už v roku 1959, keď tento slovenský germanista a literárny historik absolvoval spolu s Jiřím Hájkom (vtedy šéfredaktorom mesačníka Plamen) cestu po niekoľkých západonemeckých mestách, kde referovali o českej a slovenskej literatúre. V každom prípade sa tieto Böllove kontakty nevyznačovali naliehavosťou, ktorá by mohla viesť k vytvoreniu pevnejších pút a vzbudiť jeho sústredenejší záujem o východnú časť Československa. Zásadný význam Böllovej angažovanosti v prospech slobody v Československu spočíval ale napokon práve v predstave nedeliteľnosti tak kultúry a spoločnosti (Jochen Schubert), ako aj ľudských práv.

Publikované: 02/11/2019