Eva Urbanová
Je v tom čosi patafyzické
Nóra Ružičková, Marianna Mlynárčiková: ← abc →. Kordíky : Skalná ruža, 2018.
recenzie

Vo vydavateľstve Skalná ruža v edícii poézia vyšla ďalšia zaujímavá zbierka, ide o dielo autorskej dvojice Nóry Ružičkovej a Marianny Mlynárčikovej. Ako sa uvádza na prebale, dlhodobá spolupráca autoriek sa týka najmä konfrontácie kontextu umenia s amatérskymi diskurzmi a tiež skúmania vzťahov medzi obrazom a textom. Ich výstupy poznáme prevažne z galérií, kde prezentujú svoje interaktívne inštalácie vyznačujúce sa, podobne ako predkladaná zbierka, prácou s prisvojenými textami.

Zbierka s názvom odkazujúcim skôr ku geometrii je rozdelená na tri časti/tri projekty, ktoré spája práve spoločná metóda koláže apropriovaných textových fragmentov. Už zámerne použité nepoetické pomenovanie projekt ju posúva smerom k experimentálno-dekonštruktivistickému typu poézie, tak ako ho vymedzil Jaroslav Šrank v publikácii Individualizovaná literatúra. Pre túto chvíľu by som však zjednodušene hovorila o experimentálnej poézii s prvkami vizuálnej. Slovo experiment korešponduje so snahou poeticky si overovať predpokladané zámery, je súčasťou tvorivej metódy autoriek, ktorú výstižne nazývajú umeleckým výskumom.  

Ak hovoríme o výskume, môžeme pomenovať aj jeho metódy, ako štúdium literatúry, zber materiálu (autorky pracujú s rozsiahlym korpusom rôznorodých textov z rôznych oblastí života), jeho analýzu (implicitne prítomná vo výbere), organizáciu a prezentáciu (tá vykazuje známky intelektuálnej, ale i náhodnej, spontánnej činnosti). Slovo „umelecký“ sa zrkadlí jednak v samotnom uvedení projektov ako zbierky poézie (triviálny fakt, že kniha vychádza v edícii poézia), ale vzťahuje sa i na prácu s umeleckým diskurzom – texty často referujú o výtvarnom a literárnom umení, mohli by sme dokonca hovoriť o knihe objekte –, ten nachádzame i v konfrontácii vysokého a nízkeho, s vyústením do ich vzájomného narúšania.

Prvá časť, podľa ktorej dostala kniha svoj názov, pozostáva z 1000 textových fragmentov usporiadaných vertikálne. Ako bolo spomenuté v úvode, autorky sa zaoberajú vzťahom obrazu a textu. V tomto prípade predstavovalo východisko jedno z najbežnejších spojení týchto médií, ktorému už v pôvodnom kontexte ani nevenujeme osobitnú pozornosť, ide o tzv. „popisky“ k obrazovej predlohe. Z náznakov môžeme rekonštruovať, že išlo o rozmanité druhy fotografií, od umeleckej po publicistickú či dokonca bulvárnu fotografiu, odbornú ilustráciu v knihe, štruktúrovaný zápis zbierkového predmetu v galérii či múzeu a pod. Tematický diapazón týchto „záberov bez záberov“ odkazuje k diskurzu botanickému, akvaristickému, ekonomickému, historickému (týka sa najmä našej národ utvárajúcej minulosti), umeleckému, sociálnemu, medicínskemu, fyzikálnemu či matematickému diskurzu, ktoré sa striedajú s odkazmi na poklesnuté témy príznačné pre lifestylové časopisy či bulvárne plátky: „PAMÄTNÍK MOR HO! NEĎALEKO DOLNÉHO JELENCA / 18. To isté v polohe na bruchu. / Obr_15.jpg (167 x 296 pixelov, veľkosť súboru: 11 KB, MIME typ: image/jpeg) / Symphysodon aequifasciata axelrodi / Trpezlivý a úzkostlivý P. Louis opravuje hriadeľ. (Paris-MAtc) / Historický omyl v mincovníctve – platinový rubeľ z roku 1830“ (bez paginácie).

Nadnesene by sme mohli povedať, že autorky vlastne tvoria „antivizuálnu“ poéziu, pretože prezentujú texty zbavené obrazu, ochudobnené o jeho vizuálnu zložku, na základe ktorej vznikli, aby paradoxne ponúkli obraz nový, resp. hneď niekoľko, ktoré si čitatelia v procese recepcie utvárajú. V duchu takejto „kontextuálnej“ poézie môžeme interpretovať názov projektu, ale i zbierky vôbec, ← abc → ako symbol pre text a šípky smerujúce od neho pripomínajúce zápis priamky, a teda akési vynechané nekonečno, ľubovoľný kontext (obraz), ktorý si predstavíme, prípadne, podľa daného vzorca, ďalej dotvoríme.

Určité tematické okruhy považujem v zbierke za dominantné (opäť už len z dôvodu, že ide o básnickú zbierku). Patria k nim najmä fragmenty umeleckej proveniencie. Niekedy sa zdá, že ostatné vety ich akoby len bližšie určujú či nepriamo rozvíjajú. Vznikajú súvislosti a výroky medzi sebou komunikujú, či už cielene alebo náhodne. Dôležitú úlohu zohráva práve ich výber a umiestnenie. V niektorých prípadoch chýbajúci kontext relativizuje výpovednú hodnotu a preklápa ju skôr na stranu irónie: „Olga Hazanová sústredene počúvajúca úvodné slová Jána Bakoša / Večné čaro starinárskych krámov“. Ocitnú sa tak vedľa seba osobnosti a „osobnosti“ (Victoria Beckham, T. G. Masaryk, Patrícia (23) z Lučenca, Ľudovít Štúr, Jozef Golonka, Renoir), problémy a „problémy“ (pomyselné úvodzovky pridáva čitateľ): „6. Cíti sa muž v pravo v spoločnosti tejto ženy dobre? / Vojak, ktorý zatýka chorého Číňana, udržuje šabľou od neho odstup, aby sa nenakazil / Komplementárne farby sa nachádzajú na protiľahlých stranách farebného kruhu. / sekvencia pohybu koňa / Obr. 3 Schéma bytovej vetracej jednotky / Účet za desať otrokov

Niekedy sú zvolené konštrukcie bez predmetu opisu natoľko neúplné, že nevieme s určitosťou určiť, čo/kto je cieľom ich záujmu, čím sa zvyšuje jednak metaforický, ale i komický účinok textu, a teda aj schopnosť takýchto fragmentov vstupovať do dialógu: „Po pridájaní necháme dieťa odgrgnúť / Na rodnej hrude“ alebo „Česnek Karel IV.“, „T. G. Masaryk rád jazdil na koni a rád sa na ňom nechal fotografovať. / Veľmi jasne to prezentuje nasledujúca schéma: / Geografické rozšírenie noriem NTS, PAL, SECAM / Tento muž už stratil rovnováhu a čoskoro sa ocitne v jame“ a pod.  

Ako už bolo naznačené, súčasne sa otvára priestor pre kritiku vypovedaného. To platí najmä pre dve nasledujúce časti s názvom Trh márnostirams, ktoré reprezentujú ukážku našich záujmov (pripomínajú novinové titulky). Práve vďaka ich vytrhnutiu z kontextu si naplno uvedomíme, ako nízko znejú: „banány neznášajú nízku teplotu“, „najkrajšiu slovenku zradili minišaty“, „alza sa obzerá po nových trhoch“ a pod. Zbierka aj takýmto spôsobom poukazuje na hodnotovú „vyprázdnenosť“ sveta vznikajúcu paradoxne z presýtenosti zbytočnosťami. Báseň trh márnosti predstavuje zmes nepotrebných informácií, ktoré nás denne prostredníctvom médií „zavaľujú“. Sypú sa na nás ako informačný „odpad“ (jej grafické usporiadanie takýto chaos evokuje, text je rôzne prekrútený a akoby padal zo stránok knihy). V druhom pláne čítania si môžeme všimnúť, že vybrané výroky referujú o „povahe“ (kvalite) vecí. Dominujú vlastnosti úpadku, straty, devastácie: „škvrny sa šíria“, „omietka sa odlupuje“, „koberec sa opotrebúva“, „chlieb tvrdne“ a pod.

Tento pocit vrcholí v tretej časti, kde zas tesné radenie viet vedľa seba pripomína prozaický text. Takto nasvietený príbeh však opäť vyznieva smiešno-absurdne: „Spíšeme si zoznam všetkých dobrých vecí, ktoré nás tešia, a nosme ho so sebou v peňaženke či v kabelke.“, „Rozvíjajte svoju osobnosť.“, „Patrí k povinnostiam manžela vplývať na ženu, aby menštruácii nepripisovala prílišnú váhu a nebrala si nepríjemné stránky k srdcu“ a pod. Taktiež nachádzame množstvo (seba)ironických citátov, napríklad na príbuzný typ poézie („Keď chcete byť veľkým spisovateľom alebo čitateľom, nemôžete čítať len Šuleja a Habaja, ale Danteho, Rilkeho alebo Edgara Allana Poea.“) či na samotnú umeleckú metódu použitú v zbierke („Nepublikujte cudzí text pod svojím menom a vždy uvádzajte meno pravého autora a zdroj, odkiaľ je text prevzatý.“). Podvedome vnímame nátlak a prázdnotu menovaných rád (projekt rams predstavuje 365 príkazov, inštrukcií, predpisov a odporúčaní z rôznych oblastí a zdrojov). Dokonca sa môže dostaviť pocit vytrácania ľudskej existencie, tá sa rozplýva medzi zbytočnými vecami, v hromade zbytočných slov, prípadne sa mení na samotný konštrukt prezentovaný zbierkou.  

Ale okrem premisy akejsi prázdnoty vnímam v knihe aj druhú stránku veci, istú pozitívnu líniu, ku ktorej odkazuje aj zmienka na obale: „Mlynárčiková a Ružičková sa aj touto knihou hlásia k intelektuálnemu odkazu Bouvarda a Pécucheta.“ Tú môžeme čítať jednak ako ironický výsmech voči povrchnosti niektorých vedeckých výskumov, vrátane sebaironického spochybnenia toho vlastného, umeleckého, ale zároveň metóda kríženia (či skôr „popletenia“) rôznych textov z rôznych oblastí nabáda k istému spôsobu žasnutia nad vecami a javmi, ktoré nás obklopujú, a ktoré autorky vybrali (sekundárny je fakt, či išlo o záujem doslovný alebo ironický). Autorky skúmajú hranice medzi odbormi, hranice našich záujmov, hranice umenia, literatúry, ale i hranice čitateľských kompetencií a ochoty na takúto „hru“ pristúpiť. Akoby sa nás pýtali, prečo by sme sa nemohli zaoberať všetkým, a prečo by to všetko nemohlo byť umenie, a navyše dobré. Osobne verím autorkám toto gesto a s potešením sa aktívnym čítaním zapájam do ich experimentu. Je v tom totiž čosi patafyzické, v zmysle výsmechu voči určitej časti obsahu našich životov, ale i vážnosť a radosť k samotnému bádaniu reprezentujúce slobodu ľudského ducha.

Publikované: 02/04/2019