Plav

Od debutu Prvá smrť v rodine (2009) si Ivana Dobrakovová v slovenskej literatúre postupne vypracovala stabilné postavenie. Kritici sa o jej prózach väčšinou vyjadrovali kladne a vyzdvihovali špecifiká jej autorského rukopisu. Súčasne sa na túto výraznú prozaičku mladšej generácie nalepili isté interpretačné schémy, ktoré z nej vytvorili autorku píšucu najmä o psychických chorobách a emocionálnej labilite.

Matky a kamionistov by sme mohli čítať v tomto interpretačnom rámci, teda ako knihu o obsesiách, úzkostiach a sociálnom vylúčení, knihu o deficite a existenčnej prázdnote. Protagonistkám všetkých piatich poviedok chýba istá psychická dispozícia – schopnosť zvládnuť prežívanie vonkajšej reality. Svetlana, Ivana, Olivia, Lara a Veronika v konfrontácii so svetom strácajú kontrolu a vedú sebastredné monológy (výnimkou je poviedka Veronika, v ktorej Dobrakovová využíva polopriamu reč). V týchto súvislostiach Matky a kamionisti pokračujú v témach, v ktorých sa Dobrakovová cíti isto – vo vzťahoch medzi svetom a jednotlivcom, ktorého vnútorná štruktúra je mimoriadne krehká.

Oceňujem, že Dobrakovová tentoraz (oproti predošlej zbierke poviedok Toxo z roku 2013) publikovala texty, ktoré tvoria premyslený, koncepčný celok. Viacero poviedok je totiž prepojených na úrovni motívov alebo menších sémantických celkov, vďaka čomu Dobrakovová rozvíja zaujímavý rozprávačský pletenec. Zdá sa pritom, že významnými postavami zbierky nemusia byť menované protagonistky, ale niekto iný, kto svojou pomyselnou prítomnosťou udáva smer jednotlivých životných osudov. Myslím tým matku alebo matky, vo vzťahu k deťom (dcéram) prevažne nemotorné, kruté alebo dusiace ich autonómiu.

Vyrovnávanie sa s materstvom je aj ústrednou témou predošlej poviedkovej zbierky Toxo. Písanie o matkách je napokon v dnešnej slovenskej próze frekventované, čo nie je prekvapujúce vzhľadom na literárny potenciál témy. V susednom Poľsku literárna kritika poukázala na prítomnosť konzistentnej tematickej línie v súčasnej poľskej próze, ktorú označila za anti-materskú (zvláštnej pozornosti sa v tomto kontexte tešila Joanna Woźniczko-Czeczott so svojou knihou Macierzyństwo non-fiction z roku 2012). V českom prostredí sa téme anti-materstva venoval napríklad literárny časopis PLAV (tematické číslo Mýtus o šťastném mateřství, 2018), v Poľsku napríklad časopis Czas kultury (tematické číslo [ANTY]macierzyństwo, 2011). Dobrakovová svojou novou poviedkovou zbierkou potvrdila nielen individuálne tematické ukotvenie, ale zároveň príslušnosť k tomu typu písania, ktorý reaguje na univerzálne spoločenské a stále aktuálne témy.

Literárnou reprezentáciou anti-materstva je narušovanie stereotypu ideálnej matky, ktoré má u Dobrakovovej viacero realizácií: matku neprítomnú (poviedka Otec), matku nadpriemerne obetavú alebo neustále kontrolujúcu (poviedka Ivana a Olivia), matku trpiacu odcudzením, pociťujúcu samotu v „dave“ rodiny (Lara) a v neposlednom rade matku zlyhávajúcu, zosmiešňovanú (Veronika). Matka je v jednotlivých poviedkach rôznorodo exponovaná, no vždy je prítomná a nikdy nie je bezchybná.

K takému čítaniu vedie aj samotný názov poviedkovej zbierky, ktorý sa na prvý pohlaď pohráva s kontrastom – nežnou, „jemnou“ matkou a „tvrdým“ kamionistom; matkou, ktorá je na dosah, a vodičom kamiónu, ktorého prítomnosť je príležitostná. Sématický poriadok je však obrátený naruby. (Údajne) nežný je kamionista (poviedka Veronika), ktorý sa stáva predmetom sexuálnych túžob („za volantom Rico romantik“, s. 138). Naopak, matka poučuje, núti dcéru zajesť lieky jedlom (poviedka Ivana), k svojim povinnostiam pristupuje automaticky, bez angažovanosti (poviedka Lara), nástojčivo sa vyjadruje k cudziemu životu (poviedka Olivia) a pod.

Téma (anti)materstva v Matkách a kamionistoch ponúka len jednu z možností čítania Dobrakovovej najnovších poviedok. Jej texty súčasne ukazuje v súvislostiach, ktoré v nich identifikujú istý autorský posun (Dobrakovová pracuje s figúrou matky vo veľmi širokých rámcoch – s matkou zrelou, starnúcou, mladou a i.). Väčšina autorkiných postupov je pritom známa z jej predošlých textov – intenzita a nástojčivosť výpovede, charakteristický rytmus vety, monologickosť protagonistiek a sebastrednosť hlavnej postavy, otvorené rozuzlenie rozprávania (záverečné pasáže poviedky Olivia sa nápadne podobajú na postup známy napríklad z poviedky Rosa, čo je nepochybne na škodu veci). Zbierka napokon obsahuje aj literárne slabší text – poviedku Veronika, v ktorej Dobrakovová síce pracuje s iným typom rozprávačskej perspektívy (polopriama reč, ktorú poznáme z predošlých textov autorky), ale nevyužíva v celej svojej komplexnosti potenciál riešenej témy (konzekvencie internetového flirtu a balansovania medzi virtuálnou realitou a aktuálnym svetom Veroniky).

Dva najlepšie prepracované texty (poviedky Ivana a Otec) ilustrujú literárny potenciál autorky. Poviedka Otec rekonštruuje príčiny Svetlaninej depresie  (Dobrakovová poukazuje na jej genetické predispozície a disfunkčné rodinné zázemie). Poviedka Ivana je precízne napísaný príbeh dospelej ženy, ktorá sa nemôže vymaniť spod vplyvu liekov, matky a vlastných obsesií; ženy, ktorá je síce zmrzačená farmakologickou terapiou, ale naďalej túži po zmene. V oboch poviedkach Dobrakovová nastoľuje vysoké kritéria, no vie ich aj naplniť a dať im príťažlivú literárnu formu.   

K slabším momentom Matiek a kamionistov však patrí problém „nástojčivého zdôverovania sa“. V troch zvyšných poviedkach, v príbehu Olivie, Lary a Veroniky (starnúcej učiteľky; matky, ktorá sa pokúša prelomiť bludný a dusný kruh vlastnej rodiny; nudiacej sa tínedžerky, angažujúcej sa vo vzťahoch, ktoré vlastné neexistujú) rozprávanie miestami získava podobu unavujúceho opakovania sa tej istej myšlienky, riešenia obdobných tém: úzkosti, strachu, frustrácií.

Dobrakovová, a je to jednoznačne najsilnejšia stránka jej autorského rukopisu, vie pritom ponúknuť príbeh, ktorý rozširuje skúsenostný obzor bežného čitateľa. Obzvlášť tam, kde sa dotýka tém, ktoré prekračujú horizont každodenných starostí; tam, kde ponúka text, v ktorom protagonistky vedú monológy do prázdna a ničoty, spôsobené ignoranciou a ľahostajnosťou vonkajšieho sveta. V týchto silných momentoch, ktoré v Matkách a kamionistoch bezpochyby sú, potvrdzuje vlastné literárne schopnosti. Napokon vedie pozoruhodné monológy, ktoré dlho rezonujú v podobe autentického čitateľského zážitku.