Plav

Siedma básnická zbierka Karola Chmela Platforma len málo vybočuje z predošlej línie jeho tvorby textovo referenčného písania. Táto metóda, ktorú postupom času Chmel povýšil na tému, sa v náznakoch objavuje už v autorovom debute Máš čo nemáš (1985), ktorý je zároveň jeho najkomunikatívnejšou knihou. To, čo začalo ako skepsa nad možnosťami (básnického) jazyka, sa napokon premenilo na prežívanie literatúry ako základného, až výlučného princípu bytia.

Prejavuje sa to tak, že väčšina básní je podložená nejakým cudzím textom, väčšinou básnickým, menej často prozaickým, ale aj iným. Dá sa zájsť aj ďalej a identifikovať textové predlohy vo filozofických či náboženských smeroch a textoch, ako sú kresťanstvo a kabala. V Chmelovom básnickom svete sa tak ocitajú vedľa seba mená ako Haruki Murakami, Danilo Kiš, Eduard Limonov, Peter Repka, Milan Adamčiak a iní. Chmelove texty sú v konečnom dôsledku natoľko dotované intertextuálnymi odkazmi, že sa stávajú dôsledne stavanou lyrickou hommage venovanou celej plejáde rôznych autorov. Tento dojem umocňujú časté, viac či menej priznane (auto)biografické narážky na konkrétne osobnosti, ale aj ich prepisovanie do podoby lyrických subjektov cez mottá, názvy textov, venovania. V kontexte autorovej tvorby nejde o nič nové, tento princíp výstavby básnického sveta vidieť u Chmela už dlho. Rozdiel je v tom, že v Platforme ide naozaj o akúsi viac-menej ucelenú intertextuálnu stratégiu, ktorou autor skladá svoj básnický svet z cudzích svetov. Cez rôzne odkazy na spisovateľov a ich diela autor konštruuje svet lyrického subjektu neoddeliteľne prepojeného s literatúrou. Rovnako subjekt vytyčuje dôležité životné etapy cez zážitky z čítania literatúry či cez iné umelecké formy (maľba, hudba).

Chmel tak pokračuje v téme, ktorou sa vo svojej poézii zaoberá už od svojho debutu, a síce problémom referenčnosti jazyka a metaforického vyjadrovania. Jeho predošlé zbierky možno považovať za ťažšie čitateľné a menej komunikatívne kvôli metóde poetickej tvorby, ktorou poukazoval na arbitrárnosť jazyka a básnického vyjadrovania. Dobrým príkladom je zbierka O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004), v ktorej Chmel obnažuje básnickú obraznosť na jej čisto inštrumentálno-znakovú povahu. Niečo podobné robí aj v Platforme, ale v spomínanom intertextuálnom rámci, keď sa jednotlivé texty, osobnosti či štýlové príznaky ich tvorby stávajú znakmi, z ktorých si Chmel konštruuje vlastný poetický svet. V podstate tak stále ťaží z postmodernistických tendencií, ktoré sa v slovenskom kontexte objavili v 90. rokoch a na začiatku tretieho tisícročia. Chmel, ktorý bol v tomto období opatrne zaraďovaný medzi oných postmodernistov kvôli svojej polymotivickou poetikou presýtenej anti-obraznosti, sa ani v Platforme nevzdal týchto východísk. Napokon samotný názov dosvedčuje, že sa zbierka zameriava na prepisovanie autorovho literárnoskúsenostného základu (platformy) do lyrickej podoby.

Chmel obohacuje tieto podnety o explicitne formulované prežívanie, ktorého vrcholom sú texty ako nostalgia: maskulínum (struga 1993) alebo milanovia. V nich s istou autobiografickou licenciou vykresľuje zážitky s literátmi a umelcami, ktorých priamo pomenúva, a týmto ich spoločným chvíľam pripisuje až existenčne dôležitú platnosť. To isté platí aj pre báseň cesta je prach a štrk a udupaná hlina s venovaním Petrovi Repkovi, v ktorej sa čítanie kníh ako Tom Sawyer, verneovky či Čarovný vrch Thomasa Manna usúvzťažňuje s prežívaním vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968: „(za bývalým knižničným skladom / sa doteraz vinie augustová / žeravá / trasa tanku)“ (s. 65). Chmel je najpresvedčivejším básnikom v rámci svojej metódy v básňach, v ktorých sa intertextuálny alebo mimotextový odkaz ako fakt či príbeh zo života spisovateľa využijú na ilustráciu niečoho hlbšieho, ako je samotný fakt. Je tak diametrálny rozdiel medzi básňami ako čo nevieme o murakamim a konceptualista: kým prvá skrátka hovorí fakt o tom, že Murakami počúva pri písaní džez, druhá preberá príbeh z interview Vladimira Kopicla a nasmeruje ho k zásadnej všeobecnej pointe: „autor sa rozhovore sám definoval / ako istý druh relatívne / zložitého bunkového automatu / ktorý už 57 rokov úspešne / funguje / bez podstatnejších entropických / a podobných disfunkčných výkyvov // okrem základnej funkcie / mi pán / náhoda vnútil / nutnosť venovať sa / viacerým rôznorodým aktivitám / a tak sa na mňa / v priebehu desaťročí nalepili / umenie / literatúra / kritika kultúry / esejizovanie / teoretizovanie // posadnutosť / triediť a usporadúvať / všetko jestvujúce“ (s. 47 – 48). Tých druhých prípadov je však citeľne menej a občas z nich vyžaruje nie úplne produktívne nostalgické naladenie.

Pre Chmelovu poetiku je tiež typická tematizácia nepatrnosti a nejasnosti, čo sa v najnovšej zbierke prejavuje napríklad v textoch s názvom triesky či kartinky (13 takmer signalistických pohľadníc pre miroljuba todorovića). Básne tejto formy sa objavujú u Chmela kontinuálne, rovnako ako náhľad na realitu ako nepostihnuteľnú (básnickým) jazykom.

Na základe všetkého vyššie napísaného je na mieste si všimnúť, že Chmelov spôsob písania nie je ucelenou poetikou s typickými znakmi. Chmel vo svojej tvorbe rôzne podnety nesyntetizuje do jedného viac-menej koherentného tvaru, ale tieto podnety strieda. V praxi to vyzerá tak, že Chmelove texty sú kompozične nespojité, akoby prevzaté z rôznych inšpiračných zdrojov: čítame dlhšie pásma aj krátke fragmenty, lyrické básne (najmä v prvej časti ianus), básne útočiace na samotnú podstatu poetickej obraznosti a metaforiky (najmä v záverečnej časti zoznamy), básne senzuálne, tematizujúce literatúru a umenie a na druhej strane istý druh turbulentného prežívania. Čo spája všetky tieto tvary je azda ich silno exponovaná až tematizovaná literárnosť. V tomto zmysle je najnovšia Chmelova zbierka aj napriek (alebo práve kvôli nej) povrchovej rôznosti monotematická – zo zbierky poézie sa tak stáva zbierka poézií.

Kde je teda hodnota Chmelovej poézie? V stokrát premletej postmodernistickej skepse voči jazyku, v opäť len zľahka sa zlepšujúcej komunikatívnosti, či v uzavretí sa do písania o písaní? Najhodnotnejšie texty Platformy sú tie, ktoré dodávajú autorovej metóde záblesky ľudského prežívania a skúsenosti inej ako čitateľskej, čiže tie, v ktorých sa literárnosť prirodzene napája na mimoliterárne, „reálne“ skúsenosti lyrického subjektu. Tak sa uňho len prehlbuje skepsa z vypovedania o sebe – nie je už možné vypovedať inak ako slovami iných, či dokonca ich zážitkami a životmi. Lyrický subjekt tu doslova žije literatúrou a identifikuje sa s ňou oveľa intenzívnejšie, ako sa môže čitateľ identifikovať s Chmelovou poéziou. A to aj napriek tomu, že Chmel predpokladá, že ak to, čo prevezme od druhých, je dostatočne všeobecné preňho, bude aj pre čitateľa jeho textov. Poézia samozrejme nemusí až na dreň a bezprostredne odkryť vnútorný svet autora, ale je na mieste očakávať to aspoň do istej miery pri poézii, ktorá nesmelo vstupuje na pole výpovede o svojom subjekte. Chmelova poézia tak robí len vzácne a vypovedá jedine o úplnom prieniku umenia a bytia. Je teda možno zručná, poučená, ba možno vo svojej skepse aj pravdivá, ale hovorí toho príliš málo príliš mnohorako.