Plav

Aj tretí román Vandy Rozenbergovej Tri smrtky sa plavia upúta čitateľov vtipom, bezprostrednosťou a energickosťou rozprávania, ako i originálnou a zaujímavou témou. Rovnako ako v predchádzajúcom románe Muž z jamy, deti z lásky (2017) v centre jej pozornosti stojí zvláštna, komplikovaná, no silným citom spolupatričnosti zviazaná rodina. Tento román z najaktuálnejšej súčasnosti je však napísaný nejako spakruky. Má veľký potenciál, no potreboval hádam trochu viac autorkinej pozornosti.

Rozprávačka Karola je Rómka a v čase, keď rozpráva svoj príbeh, má asi tridsaťštyri rokov. Dej je v podstate prostý: ako osemročnú si ju adoptovali manželia, ktorým sa krátko po tom narodil ešte vlastný syn Oskar. Karola vyrastie a zaľúbi sa do ženatého Mikuláša. Oskar zomrie, rodičia sa utešujú alkoholom a Karola nájde Oskarov denník so záznamami o jeho cestovaní v sne, ktoré ho možno nakoniec navždy odnieslo do iných svetov. Nakoniec sa Karole narodí Mikulášovo dieťa. Hneď na začiatku, „bez varovania“ (citujem z textu na obálke) a najmenších okolkov nám Karola rozpovie tragickú udalosť, po ktorej nasledovala adopcia. Tento rezký začiatok je na obálke uvedený ako „omračujúca úvodná sekvencia“, po ktorej „sa tempo spomalí a hrdinovia zvláčnejú“. A naozaj, žiadna zápletka sa neskôr nezauzlí, napätie v deji sa stupňovať nebude a čitateľskú zvedavosť bude provokovať najmä otázka: Načo to tá Karola vlastne celé rozpráva?

Karola sa striedavo zameriava na rôzne obdobia svojho života a vracia sa k jednotlivým postavám, aby nám priblížila ich osobné príbehy či drobné anekdoty z ich života, pričom niekedy prekračuje kompetencie personálnej rozprávačky. Text sa postavami a príbehmi len tak hmýri, no ak by časť z nich z knihy vypadla alebo bola nahradená inými, na konečnom dojme by to veľa nezmenilo. Väčšina načatých dejových línií a motívov sa rozplýva do ničoty, tvoria skôr zameniteľnú náplň Karolinho života, než by sa pretínali v jeho zlomových okamihoch. Zásadné zmeny nevyvolá dokonca ani Oskarova smrť, rodičovský smútok utápaný v alkohole znamená pre Karolu najmä viac varenia a upratovania. Funkcia jednotlivých epizód a motívov v štruktúre celého románu je veľmi nejasná.

Červeným vláknom, ktoré sa prepletá pomedzi všetky príbehy, sú Karoline spomienky z raného detstva, ktoré strávila v studenej, biednej búde s otcom, opitou matkou a malými súrodencami, a tiež jej rómsky pôvod. Spočiatku sa malá Karola pýši pred novými spolužiakmi jazvami po potkaních uhryznutiach, ktoré neskôr vyznačujú osobitosť dospievajúceho cieľavedomého dievčaťa. Na záver sa však ukáže, že sú nemiznúcou pripomienkou pocitu ohrozenia a neutíšiteľnej potreby po bezpečí a domove, ktorú sa Karola snaží všetkými tými príbehmi a komentármi celý čas zahovoriť – a teda zároveň vykričať do sveta. Záverečný obraz, kde hovorí: „Mala som takmer tridsaťtri rokov a moja bolesť bola na vrchole. Tá, ktorú celý čas obchádzam“ (s. 158), túto interpretáciu potvrdzuje. Avšak až toto explicitné vysvetlenie prezradí, o čo Karole celý čas išlo, akoby aj autorka mala pocit, že by to ináč nemuselo byť pochopiteľné. Pri samotnom čítaní totiž necítime vzrušenie z odhaľovania rafinovanej autorskej stratégie, stôp je málo, sú náhodné a premenlivé. Karola odvádza našu pozornosť tak usilovne, až časom začíname pochybovať, že na konci vôbec čaká pointa.

Neurčitá a mätúca je nielen motivická výstavba celého rozprávania, ale napríklad aj samotná Karola. Na jednej strane zodpovedá stereotypu mladej rómskej ženy: spontánna, živá, umelecky nadaná, má rada farby, je lenivá čítať či do hĺbky sa zaujímať o rôzne témy, je označená za „Božie dieťa“. Na inom mieste však tvrdí, že vo výtvarnom umení sa predsa len vyzná. Navyše niekoľkokrát vymenuje mená zahraničných umelcov a názvy diel, čím vytvára dojem, že rozpráva s veľkým časovým odstupom, počas ktorého si doplnila chýbajúce znalosti v kultúrnej oblasti. Alebo si veľmi polopatistickým spôsobom necháva vysvetľovať spôsob zárobku zbohatlíckeho suseda (je to vtipná spoločensko-kritická pasáž o parazitovaní na verejnom obstarávaní, ktorá však v celkovom kontexte dosť vytŕča), no pri inej príležitosti Karola tieto informácie zhŕňa štýlom politického komentátora, ktorý popri vyššie uvedenej pasáži priveľmi bije do očí. Akoby sa ju teda autorka snažila vymaniť zo stereotypov, ktorými si vzápätí zase pomáha.

Ani iné postavy nemajú jednoznačne vyhranený charakter. Niektoré sa pod Karoliným drobnohľadom rozprávačky menia na groteskné postavičky, niektoré ich vlastnosti či činy by sa viac hodili do vyslovene komického textu. Najmä Mikulášova manželka Jelena pôsobí zo začiatku síce neurčito, ale uveriteľne, no keď na ňu Karola upriami svoju pozornosť, vyvstane pred nami parodická postavička podvádzanej, vypočítavej a pomstychtivej manželky, ktorej tento stav vlastne vyhovuje. Mikuláš sa v spoločných scénach stáva figúrkou muža pod papučou, hoci vzápätí v kontakte s inými postavami pôsobí jeho charakter menej plocho. Mikulášova osamelosť, ktorú Karola viackrát príliš explicitne zdôrazňuje, potom už nevzbudzuje súcit, pôsobí skôr detinsky a smiešne. Sklon k parodickej štylizácii prerastá niekoľkokrát až do moralizátorského tónu (napríklad porovnanie dovolenky na ostrove Bora Bora a nekvalifikovanej práce imigrantov v Dubaji, s. 128).

Ďalším neujasneným prvkom je rozprávací rámec. Miestami sa zdá, že celé rozprávanie bude zasadené do situácie, ktorú nám rozprávačka časom osvetlí a ktorá bude tvoriť ďalšiu pointu. Karola totiž zo začiatku hodnotí svoje rozprávanie, presne datuje kľúčové udalosti a oslovuje čitateľa v druhej osobe singuláru. Vytvára tak dojem akéhosi súkromného rozhovoru (napríklad s psychoterapeutom), avšak toto tušenie sa nepotvrdí, a neskôr v knihe sa už tieto náznaky neobjavujú. Autorka teda opäť vzbudzuje čitateľskú zvedavosť, no ani z tejto pušky sa nakoniec nestrieľa.

Rozenbergovej písanie sa vyznačuje stálymi kvalitami, ktoré aj z románu Tri smrtky sa plavia robia literatúru hodnú pozornosti. Napriek tomu, že jednotlivé motívy a dejové línie medzi sebou dobre nekomunikujú, kompozícia románu je premyslená: autorka len postupne dávkuje nové informácie a zahmlieva skutočnosti, ktoré objasní až neskôr, vďaka čomu dokážeme aj tento voľne viazaný román s ľahkosťou dočítať dokonca. Má originálne nápady a fantáziu (je napríklad nesmierne príjemné prečítať si príbeh o iných ľuďoch, ako sú frustrovaní umelci v tvorivej kríze). Rozenbergová napĺňa významom všedné predmety a okamihy, takže sa stávajú príznakmi a symptómami nášho žitého sveta. V jej románových rodinách vládne príťažlivá atmosféra dôvernosti a sprisahanectva, ktoré drží rodinu pohromade aj v krízových situáciách. V románe Muž z jamy, deti z lásky bola súdržnosť symbolizovaná miestom pod kabátmi, kde súrodenci viedli tajné porady, v tejto knihe je to napríklad zanedbaná, no rozkvitnutá a plodiaca záhrada, ktorá potvrdzuje rodinné heslo, že „horšie je vlastne lepšie“. Rozenbergová vie, čo znamená rodinné šťastie („Aby jej mama uvarila čaj, pustila film a vzala ju k sebe do postele.“ s. 44), a hovorí to bez pátosu, až človek uverí, že takéto šťastie naňho čaká hneď za rohom, a to je jednoducho pekné.

Rozenbergová udelila v tomto románe slovo rómskej hrdinke, čo je postava, ktorá by si v slovenskej literatúre rozhodne zaslúžila viac priestoru, ako sa jej doteraz dostalo. Je však škoda, že to podstatné, tajomné a doteraz nepomenované, čo sme sa mohli jej prostredníctvom dozvedieť, zahovorila príbehmi ľudí, ktorí zase až takí zaujímaví a nevídaní (či nečítaní) nie sú. Možno nielen Karola, ale aj Vanda Rozenbergová by o sebe mohla povedať: „ (...) chcem byť za každú cenu zaujímavá, používať metafory a ponúkať pestré motívy tak ľahko, akoby som si obúvala topánky alebo zalievala kávu“ (s. 139). Príbeh však otvára množstvo ďalších tém na uvažovanie, ktoré by román prehĺbili a obohatili a ktoré autorka síce naznačuje, no hneď aj preskočí. To, že sa uspokojila s pestrými motívmi a metaforami, je, dúfam, len nedbanlivosť alebo sebapodceňovanie. Teším sa na ďalší, pomalší román.