Viliam Nádaskay
Do vnútornej mandaly
Martin Solotruk: Metafyzická domácnosť I. Bratislava : Ars Poetica, bez vročenia
recenzie

Poézia Martina Solotruka je známa ako interpretačne mnohoznačná – často je až nemožné nájsť v nej spoľahlivo nejaký uchopiteľný význam. Dá sa však povedať, že Solotruk vo svojom básnickom vývine postupne smeruje od tejto neuchopiteľnej abstrakcie k čoraz konkrétnejším obrazom a témam. V ostatnej zbierke Metafyzická domácnosť I sa táto skutočnosť naznačuje už v názve zbierky. Zároveň sa v ňom po približne desiatich rokoch od predošlej knihy ohlasuje, že netreba čakať radikálne zmeny.

Solotruk sa ako básnik prirodzene pohybuje medzi dvomi pólmi – iróniou a metafyzikou. Z názvu vyplýva, že by malo ísť o spájanie týchto dvoch pólov cez domény metafyzickosti a svetskej vecnosti. Vo výsledku však pri metafyzickej pitve svojho subjektu využíva inventár konkrétnych, bežných predmetov z domácnosti. Táto básnická pitva spočíva v pokuse nájsť esenciu týchto predmetov a svoj odraz v nich (vzhľadom na častý motív zrkadla niekedy až doslovne), postihnúť ľudské pôsobenie na tieto predmety, ich „spomienky“ spojené so subjektom: „Všetko, čo chceme aj nasilu // zabudnúť, // sa sem nezmestí / – do koša. // Znôška skutkov, ktoré vynášame / sami sebe / von pred všetkých“ (Odpadky, s. 40). Skonkrétnením životnej skúsenosti cez predmety každodennej spotreby Solotruk svoju poéziu posúva oproti predošlým knihám smerom k väčšej zrozumiteľnosti. Jeho metóda ostáva pritom viac-menej rovnaká. Na základe názvu autorovej staršej zbierky sa dá nazvať (bez akéhokoľvek pokusu autora a dielo dehonestovať) mletím.

Solotrukovo mletie, drvenie reality na drobné nespojité častice, ktoré teoreticky spája len ich pôvod a podstata, a tvorba nových, malých vesmírov z týchto častíc sa v Metafyzickej domácnosti I mení na pomerne priamočiary postup. Nerozdrobuje, z predmetu (kľučky, vysávača, práčky, atď.) vytvára samostatný vesmír ohraničený skúsenosťou a poznaním subjektu. Od konkrétnej situácie predmetu (kľučka otvára dvere, vysávač vysáva, práčka perie, atď.) postupuje k jeho metafyzike. Tak sa napríklad v básni Otcov strom dostáva od pomerne umierneného, civilného prehovoru k svojským obrazom, založeným na spájaní naoko náhodných prídavných mien, prísloviek a podstatných mien: „tak veľmi som na teba chcel vyliezť / a vidieť svet spoza tvojej hlavy / teraz spíš pod stromom / a opäť máš čisto svoju perspektívu / verím / že aj teraz počítaš / svet v nekonečnej tvárnosti / tvoja neukončiteľná rovnica / trajektórií a funkcií kriviek / možného vývoja a premien / čohokoľvek na čokoľvek / živé v dobrom či zlom / statika a zlom / počítaný medzi koreňmi / stromu do neba / ktorý rieši s tebou / tvoj pokoj / nevyriešiteľného / ducha si chcel uchopiť / ten zlomok / infitezimálne mihnutie / anjelského žmurknutia“ (s. 110). Tento dlhší úryvok ukazuje, že autorova poetika sa skutočne až tak nezmenila. Jeho poézia je z hľadiska makrokompozície rytmická a pulzujúca, prúd slov pripomína roztáčanie a spomaľovanie kolesa, subjekt chvíľu hovorí a chvíľu melie. Toto verbálne mletie a voľba špecifickej lexiky má na druhej strane za následok nerytmizovanosť samotného prejavu (azda s výnimkou posledného textu zbierky Vlaky medzi dvoma zábleskami). Autor sa stále vyžíva v tvorbe poetických obrazov cez silno intelektuálny diskurz, ktorý ponúka toľko možností interpretácie, až často neponúka žiadnu. Jeho obraznosť je napriek väčšej vecnej ukotvenosti často nadmieru abstraktná a viac ako do poetického prežívania núti čitateľa do intelektuálnej námahy predstaviť si aspoň niečo: „v predných lalokoch rezonujú / koncentráty slobody / čo sa rozpúšťa v časopriestore // s vyprchávajúcim nadšením / pre nosnosť vína / v pascalovskej hydraulike / metabolizmu / v medzibunkových výmenách // dospieť k pocitu čistej ontológie / objektov po prepláchnutí / prúdeniami života.“ (Polyhistorické stolovania, s. 105 – 106). Ako vidieť, často je to zbytočná námaha.

Solotrukov racionalizmus je však len povrchový, v extréme ide o využívanie odborného pojmoslovia, ktoré zbavuje špecifického odborného a vedeckého významu a pripisuje mu citovú alebo skúsenostnú hodnotu. V lepších prípadoch (básne Kľučka, Vešiak, Zrkadlo diár dňa, Akvárium) je to prirodzený spôsob jeho poetického vyjadrovania, v tých horších (tých je väčšina) je to len záležitosť štýlu, v ktorom jazyková stránka hrá hlavnú úlohu na úkor zrozumiteľnosti. V takom štýle je odstup len pro forma, Solotruk od témy odstup nemá – z jeho básnického prúdu cítime natoľko úzkostné pachtenie sa v okolitom svete, že sa nedokáže ani verbálne kontrolovať. V dôsledku toho sa v knihe striedajú rôzne modality, ktoré do celkového obrazu knihy nepasujú, napríklad kŕčovitý pokus o hravosť v básni Lyžička v neuchopiteľnom lome svetla.

Vyššie spomenuté básne sú tými lepšími prípadmi, lebo v nich cielene navodený jazykový chaos vhodne dopĺňa tému chaosu v usporiadanom a ohraničenom svete, ktorým je domácnosť. Lyrický subjekt zamieňa alebo stotožňuje procesy v domácnosti s kozmickými udalosťami. Prikladá im tak dôležitosť, ktorá prerastá až do grotesknosti, niekedy viac vážnej, niekedy (neplánovane) viac komickej. Vážna a v prípade tejto knihy umelecky účinnejšia poloha sa podarí Solotrukovi napríklad v básni Vysávač: „Drží sa jednej frekvencie, / udržuje nádej / na vzkriesenie / dokonalého vedomia, / na plnosť zakúšania / v rajskej čistote / pred výbuchom prvej supernovy // ktorá vrhla izby sveta / do navzájom nezlučiteľných / príbehov // individuálnych / pádov / zrniečok / do gravitačného poľa / božskej neviditeľnej sily // nášho vysávača. // Hoci možno pôsobí únavne, / prvotným savým reflexom / sceľuje / katastrofu / chaotického metania v živote / do vnútornej mandaly“ (s. 43 – 44). V inak neusporiadanom svete sú to práve predmety so svojím jasným miestom a zmyslom, ktoré vnášajú do  jeho sveta aspoň nejakú formu harmónie a ukotvenosti. V týchto malých vesmíroch vytvára Solotruk svojskú verziu poézie všedného dňa, expanzívnu a pedantskú. A je to zároveň rozpor prchavej každodennosti a takpovediac večnej metafyziky, ktorý vytvára ono básnické napätie v tom menšom množstve kvalitných textov. Tak je to aj v básni Akvárium, kde sa tento rozpor prejavuje cez opakovaný motív zrkadlového odrazu, resp. odrazu v skle akvária: „tvoj čistý obraz, / obraz spoločného rodinného šťastia / v kryštálovom zázraku na výsostiach // pomaly zapadáva / vrstvičkami výkalov / sedimentujúcich všedných dní“ (s. 102).

Na záver je potrebné spomenúť redakčnú prácu na knihe, ak vôbec prebehla. V tiráži sa dozvedáme, že zrejme neprebehla, avšak namiesto nej mala istá Martina Straková na starosti produkčnú koordináciu a zároveň ilustrovala obálku. Ťažko povedať, čo je produkčná koordinácia. Solotrukova zbierka je interpunkčne nejednotná, často chýbajú čiarky a bodky v textoch, ktoré interpunkciu využívajú, niektorým textom by prospelo skracovanie alebo aspoň usmernenie, v knihe sa vyskytujú časté bohemizmy či preklepy (viď úryvky). Nuž, produkcia asi knihu neskoordinovala dostatočne.

Metafyzickej domácnosti I Solotruk pokračuje vo svojej línii písania, ktorá, či už je to dobré alebo zlé, je v kontexte súčasnej slovenskej poézie svojská. Leitmotívmi jeho tvorby zostávajú hlboký údiv nad svetom, ktorý vyjadruje raz ironicky, raz vážne, a nepokoj z nemožnosti vztiahnuť k niečomu svoju existenciu. Solotruk sa vo svojich zbierkach postupne pokúsil svoj lyrický subjekt primknúť k slovám, procesom až ku konkrétnym predmetom. Jeho možnosti sa zužujú, ale slová nevyčerpávajú, ich kombinácie sa generujú a niekde z nich občas vznikne dobrá poézia.

Publikované: 11/30/2018