Vladimír Barborík
Slovenská prozaická súčasnosť: 8 kníh
Kritika

Pri pokuse priblížiť súčasnú slovenskú prózu ako celok sa možno vydať dvomi smermi. Prvým by bol pokus enumerovať celú súčasnú produkciu napríklad uplynulého roka, 178 knižných titulov slovenskej prózy (vrátane nových vydaní a 23 debutov) evidovaných bibliografiou LIC-u. Takéto štatistické poňatie celku môže mať v oblasti, ktorá pracuje s významom a hodnotou, iba pomocnú funkciu, no ak sa uplatní ako základný princíp, minie sa so zmyslom veci. V tomto príspevku volím kompromisné riešenie. Vynechávam oddychovo-zábavnú a jednorozmerne žánrovú produkciu, hovoriť budem iba o niektorých knihách vydaných v tomto a minulom roku.[1] Slovenská prozaická súčasnosť je, prirodzene, širšia. Ešte stále ju tvoria relevantné prózy z predchádzajúcich rokov (Dobrakovová, Lavrík, Štefánik...). Utvárajú kontext, do ktorého sa najvýraznejšie z nových kníh vpisujú a voči ktorému sa vymedzujú. Preto jedným z kritérií výberu mi bol potenciál diela komunikovať v rámci literárneho systému – rovnako ako jeho schopnosť viesť so súčasníkom rozhovor o jeho situácii. Dovolím si pridať ešte jedno osobné: pôjde o knihy, s ktorými som dokázal viesť dialóg bez toho, aby som nudil sám seba.

Budú to prózy, ktoré sú jedna od druhej nezávislé, no navzájom súvisia. Nie každá s každou a rovnako výrazne, no aspoň tak, že na základe spoločných dominánt ich možno charakterizovať aj typologicky, smerovo.

 

Prózy subjektu

V slovenskej knižnej produkcii počtom nedominujú, no patria k najvýraznejším. Vychádzajú z autobiografických žánrov, ich bázou sú napr. memoáre či denník. Väčšinou však nejde o autobiografické písanie v pravom slova zmysle, ale o využitie jeho postupov a naplnenie hlavnej funkcie, ktorou je konštituovanie subjektu. Ten nemusí svoju spätosť s autorom manifestovať, môže ju aj popierať, no vždy ostáva ako téma a problém. Alebo trochu inak – témou a problémom sa takémuto subjektu stáva jeho subjektivita. Tieto prózy nemožno  stotožniť s naivným egocentrickým písaním, v ktorom je subjekt sám pre seba nespochybniteľný a prostredníctvom literatúry manifestuje túto istotu navonok. Možno nie je náhoda, že autormi próz subjektu sú básnici (dvaja z nich ako prozaici debutovali). Veď je to práve poézia, kde subjekt síce predstavuje východisko, no jeho príliš jednoduchému zviditeľneniu kladie odpor tradíciou kontrolované kultivovanie tvaru. Chráni týchto autorov pred pokušením naivnej sebastrednej prezentácie. Vyhol sa mu Rudolf Jurolek v knihe Pán Ó, sčasti sa to podarilo Ľubošovi Bendzákovi v denníkovej próze Samota je moja staršia sestra a Petrovi Macsovszkému v memoárovom románe Povrch vašej planéty.

Jurolekova próza sa skladá z dvoch častí, vzájomne odlíšených spôsobom rozprávania. V prvej sa na seba protagonista pozerá akoby zvonku, druhá je štylizovaná ako privátne zápisky vedené v 1. osobe. Pán Ó nechce meniť svet, charakterizuje ho akási meditatívna pasivita, no práve z tohto stavu vždy odznovu so svetom nadväzuje kontakt. Jeho potreba a schopnosť pozrieť sa na seba zvonku a hovoriť o sebe ako o niekom inom signalizuje subjekt, ktorý nie je pre seba samozrejmý, nie je si istý sám sebou. Vie, že písaním o sebe sa človek nielen zaznamenáva, ale aj ďalej vytvára a mení. Tvorba mu je aj hľadaním vyrovnanosti, homeostázy medzi ja a prostredím, pokusom odpovedať na otázku, ako sa stať prirodzenou súčasťou toho, čo ma obklopuje a ako okolitý svet urobiť súčasťou seba. Tu je rozprávačovi oporou štýl, priezračný, neexhibicionistický jazyk, pokojná, neokázalo prostá dikcia schopná presne a sugestívne sprítomniť miesto a s ním spätú náladu.

V knihe sa prelínajú obrysy viacerých žánrov, žiaden sa nevykryštalizuje ako definitívny a dominujúci: je to práve tak cudný ľúbostný príbeh, ako aj biografické bilančné rozprávanie; je v tom integrovaná skúsenosť denníkového písania, ale tiež krátkych reflexívnych žánrov (aforizmus, gnóma...). Vedie dialóg s inými výraznými dielami podobného typu. S Briškárovým Sprievodcom nezrozumiteľnosťou (2014) spája Juroleka pozornosť voči nenápadným, zdanlivo samozrejmým a preto prehliadaným skutočnostiam tohto sveta, s Bendzákovou knihou Samota je moja staršia sestra biografizmus (hoci ten Jurolekov je implicitný) a podobná ľudská situovanosť osamelého bilancujúceho protagonistu.  

Bendzákovo písanie je autobiografické, rozprávač stotožnený s autorom prostredníctvom mena. Próza nie je denníkom v pravom slova zmysle, nie je datovaná po dňoch, no k tomuto žánru sa približuje improvizovanosťou, procesuálnym rázom a naliehavosťou, až nutkavosťou zápiskov. Majú konfesionálny charakter, Bendzák sa vyznáva z toho, že je básnikom, básnikom podľa romanticko-modernistického vzoru, plebsom nepochopeným aristokratom. Denníkové na tejto próze je aj neustále sebapotvrdzovanie: akoby si Bendzák nebol istý sebou samým, akoby písanie bolo jednou z foriem vyjednávania o vlastnej pozícii. Charakteristickou modalitou Bendzákových zápiskov je „kverulatív“, notorické sťažovanie sa, spôsob písania typický pre ľudí, ktorí sa považujú za umelcov, básnikov alebo bláznov a vzhľadom na túto skutočnosť reklamujú pre seba zvláštny režim a nárok povedať o čomkoľvek čokoľvek.

Bendzák však, našťastie, nie je v knihe Samota je moja staršia sestra iba básnikom. Je tu aj sám so sebou a proti sebe, ironický, so svojou diagnózou, vo svojom byte, v podnikoch, ktoré navštevuje, s ľuďmi ktorých tam stretá, so zmyslom pre atmosféru chvíle a prostredia: „Mám rád mlčanlivosť doobedňajších barov. Hlavy sklonené nad stolmi, ľudí pomaly upíjajúcich svoje pollitre či decáky borovičky. [...] Alkohol si pomaly robí svoje. Myšlienky voľne levitujú zbavené pozemskej tiaže.“ (s. 66.) Zdanlivo náhodné postrehy, ktoré nečakane zaiskria, predstavujú najintenzívnejšie časti Bendzákovej knihy.

Žánrová báza knihy Petra Macsovszkeho Povrch vašej planéty je autobiografická. Na rozdiel od Bendzáka nejde o denník, ale o memoáre. V závere sa táto základňa stráca a román sa stáva bizarnou ponáškou na juhoamerickú literárnu fantastiku. Dominantná časť diela je založená na napätí medzi skutočným a fiktívnym, memoárovým a románovým. Kniha je presýtená odkazmi na reálne udalosti a postavy verejného diania konca 80. a 90. rokov, ako aj na známe osobnosti literárnej (Marenčin, Moravčík, Grendel) a výtvarnej scény (Rónai, Koller, Adamčiak, Kozelka...) onoho času. Od sveta umenia sa však rozprávač niekoľkokrát dištancuje. V tomto geste je niečo koketné. Ten, kto nám tvrdí, že nie je umelec, musí predpokladať, že si to o ňom môžeme myslieť, ten, kto znižuje vlastný význam v očiach iných, musí byť presvedčený o tom, že ho za významného považujú. Nerobí to len Macsovszky. Bendzák sa ako básnik cíti, no zároveň sa pasuje na „hlúpeho Jana slovenskej poézie“... V čase, keď sa okázalé zvýznamňovanie sa stalo bežnou, vlastne nepríznakovou formou sociálneho styku, zbezvýznamňovanie sa má pravdepodobne predstavovať jeho rafinovanejší variant. Macsovszkého rozprávač podobne ako Bendzák vyjednáva s čitateľom o vlastnej pozícii, o pozícii umelca. Líšia sa len tým, že jeden sa za umelca považuje a druhý za neho považovaný byť nechce. Jurolek, najartistnejší spomedzi nich, sa o tejto veci vyjadrovať nepotrebuje, má dôležitejšie poslanie. Hľadá seba a čerta ho zaujíma, za koho ho majú.

Macsovszkého kniha je nevyrovnaným hybridným typom prózy – akoby autor písal viacero kníh naraz. Presvedčivé, s ironickým odstupom a zároveň zaujatím podané pasáže venované univerzitnému a umeleckému životu v 80. a 90. rokoch striedajú nevýrazné pripomienky celospoločenského až globálneho diania, prechod do žánrového režimu literárnej fantastiky v závere neobstojí ani ako paródia.

 

 

Próza minulosti (Baláž)

Hybridnosť a didaktická intencia sčasti prepájajú Povrch vašej planéty ako súčasné dielo aj s knihou, s ktorou by inak nemal nič spoločné. Román Antona Baláža Povedz slovo čisté reprezentuje minulosť slovenskej literatúry. Nielen preto, že je venovaný novším dejinám, konkrétne 50. rokom 20. storočia. Ako minulý dnes pociťujeme aj Balážov osvetovo-historizujúci prístup k minulosti. Rozprávanie je zložené z niekoľkých pomerne samostatných línií, prepojených viac vôľou autora než vnútornou logikou príbehu. Dielo je hybridné nielen typologicky (prelínajú sa v ňom viaceré románové typy: výchovný, spoločenský, historický, román ideí...), ale aj funkčne, miešaním literárnych ambícií s náučnými. Pohybuje sa na hrane románu a beletrizovanej literatúry faktu. Hodnota Balážovho románu je predovšetkým poznávacia, jeho pátos pietny, spomienkový. V centre stojí Štefan Krčméry, hlavná línia rozprávania je venovaná posledným rokom jeho života, ktoré strávil v psychiatrickej liečebni. Najväčším prínosom knihy sú kapitoly, ktoré rekonštruujú pôsobenie prof. Karola Matulaya, zakladateľskej osobnosti slovenskej psychiatrie, v neľahkých podmienkach prvej polovice 50. rokov. Základom Balážovej knihy je poctivá heuristická práca, stovky hodín strávených v archívoch a rozhovormi s pamätníkmi. Tým sa odlišuje od povrchného internetového historizmu niektorých iných diel s podobnou témou. Nemá však pôsobivosť Lavríkových Nedeľných šachov s Tisom, najvýraznejšieho slovenského historického románu posledných rokov. Pátos a sentimentalita približujú román Povedz slovo čisté k podobne motivovanej a ladenej Konválii Denisy Fulmekovej.

 

Prózy dneška: Micenková, Pupala, Rozenbergová

Balážov román aktualizuje minulosť z perspektívy súčasnosti. Väčšina próz sa však venuje dnešku. Aj prózy zamerané na subjekt povedia veľa o svete, v ktorom sa protagonisti nachádzajú, no ich intencia nie je primárne sociálna. Svet potrebujú najmä ako kontrastné pozadie sebaidentifikácie, ako niečo, o čom vedia, že tým nie sú. Pripomínajú oko, ktoré chce vidieť samo seba, aby sa napokon vymedzilo oproti všetkému viditeľnému ako to, čo neuvidí.  V prózach dneška sú však postavy objektivizovanou súčasťou epického sveta. Nevymedzujú sa voči nemu, ich problémom je, ako v ňom žiť a prežiť. V istej miere budú vždy aj prózami sociálnymi. Patrí k nim hodnotovo i koncepčne ambivalentný debut Jany Micenkovej Sladký život. Má ambície generačnej výpovede a sčasti ňou aj je. Najlepšie prózy tejto zbierky sú vlastne paradoxné: osudy tápajúcich, životom znechutených a unavených ľudí sú podané neunavene, s mimoriadnou chuťou, s rozprávačským nasadením a samozrejmosťou, ktorá má kvality štýlu. Problémom knihy je nevyrovnanosť jednotlivých próz, možno polovica v knihe nemusela byť. V tých horších je vždy niečo navyše. Ak porovnáme najlepšie – Filmovú vášeň, Cat woman či Alana Andračoviča – s dobre rozbehnutou a zle ukončenou prózou V skratke, je zrejmé, že prepojiť vlastný svet a svet žánrovej literatúry (sci-fi, fantasy, horor) nedokáže každý.

Podarilo sa to Richardovi Pupalovi v druhej poviedkovej zbierke Čierny zošit. Debut Návštevy (2014) sa od väčšiny súčasných próz sympaticky odlišoval rozprávačom, ktorý sa nezaujímal až tak o seba, no o to viac o okolitý svet, hlavne o jeho rub. Pupalove prózy aktualizujú zdanlivo prekonanú tradíciu v dvoch aspektoch – ako prózy sociálne, ale aj žánrovo, schopnosťou disciplinovane, presne a na malej ploche využiť možnosti poviedkového tvaru. Čierny zošit však využíva aj postupy žánrovej literatúry, konkrétne hororu, v cykle Petržalské rozprávky nadväzuje na urbánne legendy. Autor na malej ploche dokáže stvoriť postavy aj náladu a sugestívne evokovať prostredie: väčšinou sú to panelákové byty alebo staré rozpadávajúce sa dedinské domy s minulosťou. Má to obrys, farbu aj smrad – teda atmosféru, najmä v porovnaní s tvorbou autorov, ktorí dianie zasadzujú do abstraktného, neurčitého priestoru, alebo k tým, ktorí odkazujú k mimofikčnej realite (Macsovszky): Pupala neodkazuje, ale sugeruje, tvorí.

Súčasťou jeho prístupu je remeselnosť v tom dobrom slova zmysle, návrat k žánru poviedky, poznanie jeho možností a rešpektovanie pravidiel. Pupalove prózy sú tvarovo disciplinované – na rozdiel od mnohých subjektívne ladených „osobných“ rozprávaní z posledných rokov (Kepplová, Modrovich), kde nebolo celkom zrejmé, či výsledná amorfnosť je dôsledkom nezvládnutej ambície byť inovatívny alebo prostej bezmocnosti. Zároveň sú závažné, naliehavé, osudy postáv čitateľa zasahujú. Podobne pristupuje k prozaickej tvorbe aj Vanda Rozenbergová. Je Pupalovov generačnou vrstovníčkou, rovnako ako on patrí k oneskoreným debutantom, ktorým prvá kniha vyšla okolo štyridsiatky. Pred románom Muž z jamy a deti z lásky aj ona písala kratšie prózy, výrazná v tomto smere bola jej tretia kniha Slobodu bažantom (2015). Rozenbergovej prózy sú sociálne, hoci si väčšinou vystačí so spoločenským mikrosvetom rodiny, ktorá je hodnotovým základom jej epického sveta. Tento prístup je v slovenskej próze výnimočný, stretneme sa s ním asi už len u Veroniky Šikulovej, inak je rodina skôr zdrojom všemožných tráum či minimálne niečím, čo brzdí protagonistov v rozlete. Pozitívne zhodnotenie rodiny v Rozenbergovej prózach neprináša idylu či neproblémovosť. Román Muž z jamy a deti z lásky začína krízou, neočakávanou smrťou matky, ktorá dokázala deťom vyčarovať ilúziu domova aj v zanedbanom dome a v prítomnosti čudáckeho otca. Rozenbergová, ako už v niektorých z predchádzajúcich kratších próz, nápadito pracuje s motívom generačnej inverzie. Infantilný od počítačových hier závislý otec má všetky vlastnosti, ktoré sme náchylní prisudzovať mladým, zodpovednosť za ostatných preberá najstarší syn. Rozenbergová vytvára pozoruhodné, svojou obyčajnosťou neobyčajné postavy. Nepoznajú ničivé napätie medzi skutočnosťou a snami, predstavami či ambíciami, no dokážu svoju skutočnosť kultivovať. Vyznávajú staré, pre niekoho možno konzervatívne cnosti a hodnoty, ku ktorým patrí napr. zodpovednosť za druhého. Sú iní než na seba zameraní hrdinovia, typickí pre slovenskú prózu posledného dvadsaťročia. Rozenbergovej postavy pritom nie sú jednoznačné. Autorka dokáže diskrétne evokovať tajomstvo za horizontom bezprostredného diania (väčšinou ide o prehistóriu niektorej postavy). Otvorenosť, nedoslovnosť patrí k prednostiam jej tvorby. Už v kratších prózach dokázala prepojiť viacero perspektív a výpovede postáv navzájom relativizovať, na väčšej ploche románu rozvíja naráciu ako mozaiku výpovedí viacerých protagonistov.

Fatálna skúsenosť pofebruárovej domácej prózy s nanúteným nadosobným spoločensko-historickým prístupom ku skutočnosti vyvolala pochopiteľný odpor voči všetkým formám kolektivizmu. Ten sa sčasti preniesol na sociabilitu ako takú a s ňou aj na rodinu.  Posledným veľkým dielom slovenskej epiky, v ktorom je ešte presvedčivo zúročená naivná viera v rodinu a hodnoty s ňou spojené (láska a práca) je Červené víno, neskôr sa už takýto model uplatnil iba vo sfére oddychového čítania a postupne sa ho zmocnili iné médiá. Pre Rozenbergovej písanie je charakteristický viachlas, striedanie perspektív, no väčšina slovenských próz je monologická. Samozrejmé je to v subjektívne orientovanom písaní, ale platí to aj pre tvorbu ďalších: Majlinga, Micenkovej či Pupalu. Aj za dobre odlíšenými a protikladnými postavami cítime zjednocujúci autorský subjekt, jeho svetonázor či ideológiu.

 

Majling: z literatúry

Najprekvapujúcejšou knihou posledného obdobia je Ruzká klazika Daniela Majlinga. Trend literatúry manifestujúcej svoju literárnosť na Slovensku vyvrcholil a postupne sa vyžil už v 90. rokoch. Nič nenasvedčovalo, že by sa tento typ písania mohol produktívne revitalizovať po dvoch desaťročiach. Majlingovi sa to podarilo.

Východiskom knihy je literárna mystifikačná hra, v ktorej sa autor predstavuje ako editor a svoju poviedkovú zbierku vydáva za antológiu falošných („fejkových“) napodobnenín ruskej klasiky. Majling si vytvoril vhodný rámec na uplatnenie parodických postupov, no jeho poviedky tento proklamovaný rámec prekračujú. Skladajú z troch vzájomne kooperujúcich významovo-žánrových vrstiev. Východiskom tej fantazijnej je absurdná asociácia (človeku odoprú v cele záchod), dôsledne rozvíjaná a dovedená do novej absurdity (výkaly využije ako materiálne východisko svojej tvorivosti). Majling má cit pre žáner a jazyk, skvele vie využiť významovú dvojznačnosť idiómov („Napísať vyčerpávajúcu knihu o hovne, knihu, ktorá zhrnie o hovne všetko poznanie – to bol jeho ďalší projekt.“, s. 38, próza Pritakal životu). Viaceré z fantastických motívov v Ruzkej klazike, ale aj spôsob, akým sú nastolené v rozprávaní, pripomenú Gogoľa (Nos, hovoriace zvieratá Bláznove zápisky). Parodická línia zbierky však neodkazuje ani tak na konkrétne diela, žánre či jednotlivých autorov. Skôr než ruská literatúra sú tu parodované naše predstavy o nej a o Rusku samotnom. Ide o ohlas tej podoby „ruského diskurzu“, ktorá sa v našej kultúre a vedomí udomácnila a prežíva. Základ Majlingových rozprávaní je výchovný, osvietensko-didaktický, počujeme v nich hlas zdravého rozumu, paródia nadobúda satirický akcent. Jeho vzťah k dianiu a postavám je podobný tomu, aký mali k zvyškom predrevolučného Ruska v Rusku sovietskom Iľf a Petrov, no Majling nechce vychovávať Rusov, ale Slovákov oblúznených „duchom Ruska“. Pracuje s antišpekulatívne zameranou satirou, ktorú na začiatku 90. rokov v domácej próze rehabilitoval Peter Pišťanek (aj on má svoju „ruskú“ prózu: Ťažkosti v Odese), s postupom založenom na presvedčení, že ľudia síce rozumujú, ale veci sa majú práve takto a nie inak. Komický efekt sa rodí z kontrastu medzi predstavami postáv a skutočnosťou. Ide o osvietenský prístup, poznáme ho z diel britských moralizujúcich satirikov 18. storočia, napr. Swifta. Takéto „účtovanie so Slovenskom“ sa od 90. rokov stalo štandardnou súčasťou viacerých ambicióznych (Balla, Hvorecký, Havran) a niekedy aj výrazných diel domácej prózy (Kopcsay). Majling dosť výrazne tento štandard prekračuje, dokáže sa vyhnúť prvoplánovým klišé. Jeho kniha má aj politický rozmer, je svojskou literárnou aktualizáciou našich súčasných vzťahov k Rusku, ktoré mnohých priťahuje asi tak, ako priepasť človeka trpiaceho závratmi. Ruzká klasika zúročuje symbolicko-imaginatívny potenciál tejto krajiny v našich hlavách. V poslednom čase sa o to pokúsilo niekoľko slovenských prozaikov, no Majling je medzi nimi bez konkurencie.

 

Ak by sme sa pokúsili vztiahnuť na súčasné slovenské prózy vývinovú perspektívu, spätú s modernisticko-avantgardnou predstavou permanentnej inovácie, mohli by sme hovoriť skôr o období „návratov“ než „výbojov“. Napriek tomu považujem túto súčasnosť slovenskej prózy za produktívnu. Jej hlavnou prednosťou je diverzita, typologická odlišnosť. Každé z najvýraznejších diel ukazuje trochu iný smer, ktorým sa možno vydať: k situácii subjektu, k literatúre, k spoločenským vzťahom, do minulosti, ako Silvester Lavrík v románe Nedeľné šachy s Tisom, do zraniteľného vnútra súčasníka, ako Ondrej Štefánik v románe Som Paula. Aj tieto knihy vytvárajú slovenskú prozaickú súčasnosť. Neviem, či niekedy po roku 1989 bola taká produktívne rozmanitá ako dnes.

 

 

Zoznam próz, ktoré boli východiskom príspevku:

Baláž, Anton: Povedz slovo čisté. Bratislava : LIC, 2017

Bendzák, Ľuboš: Samota je moja staršia sestra. Levoča : Modrý Peter, 2017

Jurolek, Rudolf: Pán Ó. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2017

Macsovszky, Peter: Povrch vašej planéty. Bratislava : Drewo a srd, 2017

Majling, Daniel: Ruzká klazika. Bratislava : OZ Brak, 2017

Micenková, Jana: Sladký život. Bratislava : Marenčin PT, 2017

Pupala, Richard: Čierny zošit. Bratislava : Marenčin PT, 2017

Rozenbergová, Vanda: Muž z jamy a deti z lásky. Bratislava : Slovart, 2017

{C}{C}{C}




{C}{C}{C}


{C}{C}{C}

[1]

Vo všetkých zmienených knihách je ako rok vydania uvedený letopočet 2017, no niektoré sa dostali do kníhkupectiev až v tomto roku (Jurolek, Micenková). 

 

Publikované: 11/15/2018