Plav

Román Povrch vašej planéty od Petra Macsovszkého je z typologického, ako aj z tematického hľadiska podobný jeho predchádzajúcim prózam Tantalópolis či Mykať kostlivcami. Všetky tri Macsovszkého diela predstavujú rozprávanie s prvkami (auto)biografickosti (či už v er- alebo ich-forme), pričom v centre pozornosti stojí hlavná postava a jej špecifická recepcia sveta – predovšetkým sveta literatúry, hudby a výtvarného umenia. Okrem týchto tém sa načína množstvo ďalších – čitateľ Povrchu vašej planéty sa podozvedá kadečo od povahy psov a mačiek cez bálovú etiketu až po kvantovú mechaniku a ezoteriku. Tento spôsob narácie sa štruktúrne odráža vo fragmentárno-epizodickom charaktere diela, v ktorom dominuje reflexívno-opisná zložka. Prostredníctvom nej sú vyjadrené všetky spomienky, úvahy a postrehy hlavnej postavy. Nezanedbateľnú úlohu zohrávajú aj kaviarensko-krčmové „debaty“ (resp. ich prerozprávanie), ktoré – podobne ako reflexívno-opisné pasáže – slúžia najmä na rozvíjanie konkrétneho tematického okruhu, ako aj na charakteristiku vedľajších postáv očami  protagonistu.

Literárne diela s nezvládnutou centrálnou reflexívno-opisnou zložkou založené na jalovom pseudofilozofovaní (je ich u nás veru dosť) sú v zásade garanciou nudy a znechutenia čitateľa. Macsovszky predstavuje hraničný prípad. Jeho silná stránka spočíva najmä vo výrazne vyvinutom zmysle pre detail, čo zúročuje v literárne presvedčivom a plastickom vykresľovaní niektorých situácií (interview s ukrajinskými maliarmi či firemné školenie v Amerike alebo charakteristika života v Holandsku) a postáv (napríklad Norbert Mášik), ako aj v originálnosti niektorých úvah, ktoré prostredníctvom hlavnej postavy dokáže doviesť do absurdnosti: „Vo svete je bežné, že každá normálna tajná služba je ako matrioška. V jej útrobách sa skrýva ďalšia, menšia tajná služba a v jej útrobách zase ďalšia a zase menšia a v jej útrobách ďalšia, ešte menšia. A takto to pokračuje, až kým nezostane jeden človek. Najtajnejší z najtajnejších. A ten jeden človek nielen to nevie, ako sa volá, ale nevie ani to, čo v skutočnosti vie. Takto nemôže sám seba udať, nemôže sa ocitnúť na nijakom zozname, nemôže nič podpísať, nemôže na seba donášať“ (s. 12).  

Naopak, otravne pôsobia tie početné pasáže, ktoré sa vyznačujú encyklopedickou enumeratívnosťou a informačnou presýtenosťou. Hoci možno tieto segmenty legitimizovať v rámci zvolenej poetiky (v nej dominuje zapisovateľsko-komentujúca štylizácia hlavnej postavy) a zároveň zastrešiť  aj licenciou postmoderného žánrovo-štýlového synkretizmu, na ich čitateľskej nezáživnosti to nemení nič: „Hudbu skupiny A. E. Bizottság (ako aj hudbu skupiny Vágtázó Halottkémek) využil vo svojom filme Nočná pieseň psa tajomstvami opradený režisér Gábor Bódy. Jeho film Narcis a Psyché kritici porovnávajú s dielami Buňuela, Felliniho a Wernera Herzoga. Scenár napísal spisovateľ Vilmos Csaplár. V Narcisovi a Psyché si zahrali aj Miklós Erdély, básnik János Pilinszky a etnograf Mihály Hoppál. Hlavná úloha sa ušla Udovi Kierovi. A zahral si aj György Cserhalmi, ktorého radi obsadzujú aj v slovenských filmoch všelijakej kvality“ (s. 66) alebo „Opúšťam Bratislavu a začínam žiť vo svojom rodisku. Čítam knihy Charlesa Berlitza, Paula Bruntona, Yliastera Daletha, Viktora Farkaša, Johannesa Fiebaga, Lobsanga Rampu, Arnošta Vašičku, Johannesa von Buttlara, Ericha von Dänikena, Iva Wiesnera“ (s. 137). Prinajlepšom, ak čitateľ pozná spomínané osobnosti a reálie, vyvoláva enumerácia aspoň istý „aha-efekt“, čo môže aktivovať určitý recepčný zážitok. Ak nie, nedostaví sa ani táto čitateľská „odmena“.

(Auto)biografické rozprávanie (či už dokumentárne, fiktívne alebo kombinované) stojí a padá nielen na zaujímavosti protagonistu, ale najmä na jeho schopnosti pretaviť životné udalosti, zážitky a reflexie do fungujúceho naratívneho celku. Rozprávač Povrchu vašej planéty Gabriel Ferde predostiera čitateľovi celý repertoár spomienok, úvah a dojmov viažucich sa predovšetkým na udalosti od osemdesiatych rokov až po začiatok 21. storočia, pričom sa areálovo pohybuje najmä na juhozápadnom Slovensku (Nitra, Bratislava a malomesto, ktoré možno identifikovať ako Nové Zámky). S Gabrielom Ferdem si však čitateľ „vycestuje“ medziiným aj do budhistického kláštora vo Švajčiarsku, do USA a na záver fantastickým spôsobom aj do Argentíny, kam sa protagonista spolu s manželkou premiestnia prostredníctvom vypínača lampy vo svojom byte.

Určujúca je v diele aktuálna perspektíva rozprávača. Nesledujeme teda nejaký postupný vývin hlavnej postavy, ale skôr fragmentárne komentovanie minulých udalostí a neustály akt spomínania, pričom práve nespoľahlivosť samotného procesu spomínania tvorí jeden z návratných motívov a vedie často k dekonštrukcii, resp. k spochybneniu práve načrtnutej scény, ako v prípade opisu festivalu progresívneho umenia: „Pred radmi týchto stoličiek stále dve prázdne stoličky. Pamäť sa so mnou zahráva čoraz väčšmi, takže už neviem, či tam tie dve stoličky naozaj stáli alebo boli vyobrazené na čiernobielom plagáte napnutom na maliarskom stojane. Možno hovorím úplné hlúposti. Možno tam nebol ani stojan s plagátom a tie dve stoličky sme videli na plátne nad javiskom, premietnuté z diaprojektora. Alebo z meotara“ (s. 33).

Dôsledná časová postupnosť nie je v diele hlavným výstavbovým princípom, možno tu skôr hovoriť o istej tendencii k chronologickosti (v prvej polovici dominujú pasáže tematizujúce školské, resp. študijné časy hlavnej postavy v Nitre, jej vzťahové peripetie, ako aj striedanie rôznych zamestnaní, pričom v druhej časti začínajú prevažovať zážitky a udalosti viažuce sa na spoločný život s manželkou). Často sa však namiesto, resp. popri nej, hlási k slovu asociatívnosť. Rozprávač frekventovane nadväzuje na niektoré už spomenuté motívy, rozvíja ich chvíľu ďalej, len aby ich čoskoro zase nechal tak.

Slovom, vzniká dojem, že o čom sa rozprávačskému subjektu práve chce rozprávať, o tom aj rozrozpráva. Hoci sa tak v diele – zdanlivo dynamicky – strieda veľké množstvo rôznych motívov a tém, ktoré môžu byť aj literárne zaujímavo a zručne spracované, no v priebehu čítania sa nevdojak dostaví pocit statickosti a šliapania na mieste – akási ubíjajúca čitateľská „ponorka“ z Gabriela Ferdeho a jeho myšlienkových pochodov. A neneguje to ani „preventívne“ sebaironické gesto protagonistu, ktorý o sebe píše: „Niektorí si myslia, že mi chýba štýl, vytrvalosť, trpezlivosť. Majú pravdu. Aj sám to na sebe badám. V mladosti neudrží myšlienku, v starobe moč“ (s. 10). Na iných miestach sa zasa tituluje ako „pán Všeličopochopí“ (s. 176), „pán Všetkoskúsil“ (s. 177) či „pán Všetkovstrebal“ (s. 186).

Dojem mimovoľnosti je ešte zosilňovaný vedomou rezignáciou na akúkoľvek hierarchizáciu, naopak, zvýrazňuje sa moment synchrónnosti a koexistencie rôznorodých úvah, udalostí i javov odohrávajúcich sa či už v mysli a živote Gabriela Ferdeho alebo – s trochu väčším záberom – na „povrchu planéty“: „Začiatkom deväťdesiatych rokov si dopisujem s básnikom Albertom Marenčinom. Začiatkom deväťdesiatych rokov učím na elektrotechnickej priemyslovke. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vo Vysokých Tatrách zrazia dve lanovky, spustí sa kupónová privatizácia, začne rokovanie o rozdelení Československa. Václav Havel abdikuje, Alexander Dubček zomrie, Bill Clinton vyhrá voľby. Na Zemplínskej šírave sa potopí záchranný motorový čln. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa postupne zmierujem s tým, že sa zo mňa nikdy nestane spisovateľ“ (s. 58).

Postavu a naráciu Gabriela Ferdeho, ktorý je alfou a omegou celého diela, možno prirovnať k posedeniu so svojráznym, inteligentným, rozhľadeným a vtipným známym, pri ktorom nás však s pokračujúcim časom a pokračujúcou rozpínavosťou rozprávania postupne opúšťa chuť a trpezlivosť počúvať ďalej.