Plav

Základom próz Vandy Rozenbergovej sú rodinné vzťahy. Rodina má u nej od knihy ku knihe rôzne podoby, no určité motivické konštanty sa opakujú a variujú. Patrí k nim motív deficitu. Rodina v predchádzajúcom autorkinom románe Muž z jamy a deti z lásky je neúplná, v najnovšom rozprávaní Tri smrtky sa plavia nevlastná. Rozprávačku Karolu adoptovali, narodila sa a útle detstvo strávila v rómskej osade. Situácia deficitu je u Rozenbergovej východiskom a otázkou, spôsob, akým sa na ňu odpovedá, určuje podobu príbehu. V knihe Muž z jamy a deti z lásky sa postavy potrebujú vyrovnať so stratou matky a v nových podmienkach obnoviť vedomie rodiny ako celku, v aktuálnej próze si protagonistka osvojuje, čo pôvodne nebolo jej (novú rodinu), aby sa neskôr musela vyrovnať so stratou osvojeného, so smrťou jedného z jej členov.

Ak sú východiská podobné a autor sa chce vyhnúť opakovaniu, je potrebné urobiť niečo inak. V knihe Tri smrtky sa plavia je na úrovni rozprávania takouto zmenou návrat k monologickému rozprávačovi, ktorého poznáme z Rozenbergovej kratších próz, ale najmä motivické rozvinutie tajomných, nad- či mimozmyslových aspektov v životoch postáv. S tajomstvom autorka dokázala nenápadne a pritom veľmi účinne pracovať v predchádzajúcom románe (línia spojená so zmiznutím starej mamy) i v kratších prózach (napr. sugestívna, takmer detektívna novela Výtvarné techniky v súbore Slobodu bažantom). Čo bolo predtým diskrétnym náznakom, sa v aktuálnej próze rozvíja transparentne a okato literárne, zjavne inšpirované sugesciami z juhoamerickej fantastickej prózy. Hovorí sa tu o „svete za zavretými očami“, ktorý je „skutočný“ (s. 118), o „hebkej tme za viečkami“, v ktorej sa „mihne postava“ (s. 131), teda práve o tom „svete za viečkami“, ktorý už poznáme z Cortázarovho románu Nebo, peklo, raj (citát s týmto slovným spojením je aj na obálke českého vydania). Táto súvislosť sama osebe nemusí byť veľmi podstatná, nie je ani zrejmým dôkazom priamej závislosti, ako ním nie je ani motív juhoamerického mesta (Asunción), do ktorého sa dokáže v spánku preniesť rozprávačkin nevlastný brat. Boli by to legitímne inšpirácie, podstatné je, ako sa zhodnotia v celku diela. Fantastické sa v rozprávaní môže stať samozrejmou súčasťou života postáv, iným, zatiaľ nepoznaným, avšak rovnako reálnym aspektom skutočného ako to, čo sme za skutočnosť doteraz považovali. No môže byť aj nie najšťastnejším „ozvláštnením“, literárnym ornamentom prizdobujúcim autorskú bezmocnosť. Podnety literárnej fantastiky sa v slovenskej próze zúročovali – a to už od prelomu 60. a 70. rokov, keď sa k nám dostali prvé preklady – skôr druhým z naznačených spôsobov. Ani v Rozenbergovej rozprávaní to nie je inak. Spôsob, akým rozprávačka prostredníctvom povedomej fotografie dievčatka z cigánskej osady na chvíľu nadviaže kontakt s nebohým bratom, je skôr efektný, než ústrojný: výsledok vôľového úsilia, špekulácie, nie intuitívneho nahmatania kľučky k dverám do neznáma.

Rozenbergovej literárnosť je ambivalentná. Má svoju problematickú, už spomenutú stránku, ale podstatnejšie sa prejavuje v schopnosti nenápadne usmerňovať rozprávanie tak, aby si bez straty povrchovej ľahkosti, bezprostrednosti uchovalo potrebné príbehové napätie. Prozaička dokáže zručne prepojiť epizodické výjavy a naznačením budúceho vzbudiť záujem.  Už titulom knihy navodí určité očakávania, ktoré sa aktualizujú čítaním (sme zvedaví, po koho si tie tri smrtky prídu), a zároveň naznačí makrokompozičnú osnovu rozprávania. Výsledný tvar je však aj napriek tomu dosť voľný, neurčitý, v konečnom výsledku nedotiahnutý.

Rozprávanie je vedené ako spomienka, vystavané na princípe voľných asociácií. Zároveň ide o reflektovaný akt, protagonistka dobre vie, čo robí, a sama to komentuje: „... toto rozprávanie nebude plynulé, nepohybujeme sa od bodu A do bodu B, každá spomienka má iný čas aj priestor a ja ich vyberám z hlavy ako kulisy z depozitára“ (s. 17). Áno, takto asociatívne to funguje v živote, v literárnej štylizácii sa však tento postup nedá uplatniť bezprostredne. Ide o problém rozprávača, v prípade rozprávania v 1. osobe postavy, ktorá rozpráva. Rozenbergovej próza osciluje medzi naivitou a rafinovanou literárnosťou, avšak ňou vytvorená protagonistka ako rozprávačka tento rozptyl dôveryhodne nepokryje (nie je už naivná, ale ešte nie je ani rafinovaná). Pôsobí skôr – pokiaľ ide o jej rozprávačskú kompetenciu – ako maska pre autorku. V trochu inej podobe sa tu vracia problém predchádzajúceho románu, kde sa striedali rozprávania viacerých postáv, pričom všetky hovorili rovnakým hlasom. Aktuálna kniha je monologická, no nájdeme v nej dva vložené texty v kurzíve, ktoré nepatria rozprávačke. Okrem úryvku zo zápiskov jej brata je to vložená rozprávka, podobenstvo o rodine ako priestore strácania a nachádzania sa. Môžeme ju čítať ako ďalší kľúč do dverí rozprávačkinho emocionálneho sveta a ako taká celkom ladí s modalitou hlavného rozprávania. Autorkou rozprávky však nie je hlavná, ale iná postava knihy, no obe opäť rozprávajú takmer rovnako.

Indiferentnosť sa v knihe objavuje aj v inom aspekte narácie, v nastolenej situácii rozprávania. Protagonistka sa od začiatku (s. 8) z času na čas prihovára niekomu konkrétnemu, komu by vlastne mala byť celá výpoveď adresovaná. Je určený aj rodovo ako muž, takže to nemôže byť čitateľ všeobecne („Ak si zmätený, prečo o ňom hovorím...“, s. 70); možno oslovuje mŕtveho brata. Možno... Diskrétnosť? Pokus o produktívnu neurčitosť? Skôr hra na náhodu, pretože frekvencia týchto príhovorov je taká zriedkavá, že sa sotva môžu uplatniť ako funkčný výstavbový prvok.

Keby sme uvoľnili šikovne urobené stehy, ktorými sú sfercované jednotlivé motivické línie rozprávania, ostal by súbor rôznorodých kratších próz nerovnakej kvality: fantastická próza o putovaní v priestore a mystériu nepokrvného súrodeneckého vzťahu; sociálna próza o prekonávaní rasových predsudkov; naturisticko-mytologické rozprávanie o „hlase krvi“, ktoré tvorí dosť násilnú pointu knihy...  Ale aj rozprávky o tom, ako všetko dobre dopadne (okrem tej vloženej sem patrí aj rozprávanie o „veleúspešných“ dídžejoch Četovi a Fetovi, čo vo svete zbohatli a s nadobudnutými peniazmi sa vrátili domov), viac infantilné, než naivné a preto cudzorodé v štruktúre rozprávania. Keď sa toto všetko spojí, vznikne celok – skôr než románom by som ho nazval väčším či dlhším rozprávaním –, ktorý by mohol mať o dvadsať strán viac alebo o päťdesiat menej bez toho, aby si to čitateľ všimol.

V tejto knihe je už zrejmé, že Rozenbergová píše hlavne pre „svojho“ čitateľa, ktorý sa chce znovu ocitnúť tam, kde to pozná a kde mu je dobre, útulne. Autorka mu takýto svet vytvorí, aj keby mal byť variáciou na tie predchádzajúce, ktoré sa osvedčili. Je to svet nesmierne pozitívny. Jedným z rizík takéhoto prístupu je opakovanie určitého typu postáv. Rozenbergová je autorka sympatie, vytvára neobyčajných obyčajných ľudí, ktorých si ľahko všimneme a oceníme medzi záplavou jedinečných kverulantov súčasnej prózy. Dosť sa však na seba podobajú, zatiaľ čo nesympatické postavy sú predvedené ako figúrky („neoliberál“).

Rozenbergová už patrí medzi prozaikov, ktorí nebudú meraní milosrdným priemerom aktuálnej literárnej produkcie, ale sami sebou, tým, čo už vytvorili. Stáva sa to každému lepšiemu autorovi.