Viliam Nádaskay
Niekoľko poznámok k trom básnickým debutom roka 2017
Kritika

V tomto príspevku bude reč o troch debutoch roka 2017 a ich spoločných črtách, ale aj najmarkantnejších rozdieloch. Tá najdôležitejšia spoločná črta je prostá – sú to aspoň pozoruhodné básnické diela. Ide o knihy Petra Brezňana Skúsenosti týchto dní (zvierat), Marcela Lacka Hľadanie autora a Ladislava Lipcseia Svätým mečom. Všetci traja autori nadväzujú na odlišné poetiky, ktoré obohacujú o vlastné podnety.

Ústrednou témou všetkých troch zbierok je hľadanie, formulované rôznymi spôsobmi a v rôznych modalitách. Ak prijmeme tézu o poézii ako spôsobe či nástroji meditácie, ktorá má svoju tradíciu vo svetovej aj v slovenskej poézii, Brezňan, Lacko aj Lipcsei do tohto poňatia poézie viac či menej zapadajú. Meditáciou sa hľadá nielen subjekt ako-taký a jeho charakter, ale aj konfrontuje realitu so svojím vnímaním.

Najtransparentnejšie vyjadruje tému hľadania vo svojej zbierke M. Lacko, ktorý už v názve implikuje hľadanie subjektu, štylizovaného ako „ďalšieho“ autora. Lacko tu nadväzuje na poetiku textovej generácie deväťdesiatych a skorých nultých rokov, pre ktorú je príznačná bezsubjektovosť, pričom tematicky a koncepčne najpríbuznejšie sú mu zbierky (tiež debuty) Petra Macsovszkého Strach z utópie (1994) a Michala Habaja 80-967760-4-5 (1997), či kolektívny projekt Generátor X (1999). Markantným posunom oproti nim však je menší podiel ironizovania úlohy a zmyslu poézie a zmena chápania poézie ako číreho produktu. Lacko, hoci tiež miestami ironický, dochádza na rozdiel od nich k vízii poézie ako svojbytného umenia a intelektuálnej produkcie. K odklonu od tejto anestetickej poetiky, tak ako sa to stalo u Macsovszkého a Habaja, mieri aj Lacko – v tretej časti Lyrika autorizácie, ktorá funguje ako afirmácia subjektu autora a jeho statusu vytvorením lyrických básní, avšak s jasným autorským rukopisom, akoby sa pokúšal svoju poetiku posúvať ďalej. S vedomím celkového konceptu táto časť do knihy zapadá len sčasti – ide o gesto prekonania anestetickej poetiky, snahu modifikovať jej postupy a doplniť ich, avšak nie úplne úspešne.

Ústredný motív hľadania súvisí bezprostredne s pokusom splynúť hranice reality a fikcie. Lacko ako autor tieto hranice vyhľadáva a vzápätí maže. Ide o sofistikovanú hru autora s autorstvom, kedy Lacko vytvára jeho rôzne variácie – autor fiktívny, autor skutočný, autor spoločenský, autor samotár, autor pochopený aj nepochopený, úprimný aj ironický. Význam jeho poézie spočíva vo významoch spojenými s týmito autorskými obrazmi, ktoré tvoria jednotlivé autorské ego: „Pochopiť sémantiku / predtým, než sa permanentne spojí s / kožou / je neobvykle dobrý nápad.“ (Lacko, s. 65, 2017) Ako píše E. Urbanová, prichádza k oddeleniu autora od autora – lyrického subjektu, nevieme, ktorý z autorov prehovára (Urbanová, 2017, s. 133).

V doslove Peter Šulej nazýva Lacka spolu s ďalšími nedávnymi debutantmi Petrom Cibom (Apnoe, 2016) a Michalom Tallom (Antimita, 2016) spirituálnym posthumanistom, pravdepodobne vďaka technologickému diskurzu a motívom najnovších technológií spätými s vnútornými pohybmi subjektu, čo prerastá až do neoddeliteľného spájania identity subjektu s technickým pokrokom. Prívlastok spirituálny je však namieste do istej miery len u Lacka, ktorého spiritualita môže spočívať práve v hľadaní tejto identity, v metafyzickom a zároveň čiastočne ironickom pátraní po povahe subjektu. O tomto možno len limitovane hovoriť u Talla, u Ciba vôbec.

         Kým Lacko tému hľadania tvaruje postupmi postmodernistického písania, poetika P. Brezňana na prvý pohľad pripomína modernistický, fragmentarizovaný prúd vedomia. Touto metódou autor hľadá identitu subjektu cez pamäť. Tú ako intímnu a neuchopiteľnú súčasť svojho ja prepisuje do veršov, ktoré charakteru spomínania zodpovedajú rozbitou a dezorganizovanou syntaxou a voľným reťazením asociácií a obrazov. Všadeprítomný chaos, v ktorom sa subjekt stráca, je teda rovnako výsledkom skreslenia spomienok pamäťou, ako aj víziou, ktorou sa vyrovnáva s hľadaním toho „správneho“ obrazu reality. Ten sa snaží modelovať rôznymi spôsobmi – hľadaním príbehov (ako znie názov prvej časti zbierky), cez „fiktívne“ príbehy (reprezentované konceptom rozprávky), cez aktuálne vnímanie reality (časť skúsenosti týchto dní) či nejasný lov v pamäti. Subjekt nereálnosť týchto príbehov, čiže reality, nevníma len ako problém subjektívneho vnímania, ale aj ako určujúci faktor pri uvedomení si vlastného ja: „možno preto je treba / vkladať čiary pohybu   (príbehy) / do prázdna pamäte // možno to všetko / mám na sebe   v sebe“ (Brezňan, 2017, s. 13) Problém reality subjekt uchopuje ako problém skúsenosti a optiky „druhých“ a sleduje, do akej miery sa dokážu tieto dve na prvý pohľad nezlučiteľné veci prekryť. Rovnako pociťuje rozpor medzi svetom hmotným, reprezentovaný vecami a „tými druhými,“ a neuchopiteľným vnútorným svetom subjektu: „a veci von stále / na dosah nedotknuteľné záchytné body / neotrasiteľne pretrvávajúcej hmoty / vo svete kde sa on už nedostane / revú stade naňho    že sú: oni hej a on nikdy nie“ (Brezňan, 2017, s. 91).
 

Tápanie vo vnútri subjektu sa prejavuje cez rôzne jazykové roviny, cez prúd slov, ktoré pripomínajú stav tranzu, k náhlym expresívnym výtryskom. Brezňanova zbierka predostiera filozofický problém, ktorý sa pokúša umelecky tvarovať, avšak jeho koncept sa komplikuje v momentoch, kedy sa stáva zbytočne uvraveným a v istých motívoch sa začne príliš doslovne opakovať. Záznam pamäte plynule vedie čitateľa, ktorý sa poddá voľnému asociovaniu. To miestami hraničí s archetypálnym symbolizmom (voda, jaskyňa, les, ostrov) dešifrovateľným v kontexte zbierky napríklad metódami psychoanalýzy, keďže o prírodnej lyrike tu nemôže byť reč. Brezňanovo takmer modernistické písanie má často problém poskytnúť čitateľovi spoľahlivý interpretačný kľúč a necháva ho dešifrovať na základe malého množstva záchytných bodov, fragmentov, z ktorých nie je možné konštruovať celok. To však vzhľadom na tematický a myšlienkový základ diela pravdepodobne ani nebol autorov zámer.

Brezňan dostáva k záveru, že správny obraz reality neexistuje a vyrovnať s ňou dokáže askézou, vyprázdnením pamäte: „ešte cítim že práve vtedy / okamihmi bezbrannosti / budem pravdivý // klesajúci obal bez dier / ktoré skrýval“ (c. d., s. 95). Na tento koncept sa z iného filozofického a hodnotového uhla odvoláva aj L. Lipcsei. Kým v poézii predošlých dvoch autorov dominovalo isté experimentátorstvo, Lipcsei pôsobí na formálnej a obsahovej úrovni konvenčnejšie v intenciách duchovnej lyriky. Jeho prínos je však v tom, ako sa ku tejto tradícii, na ktorú nadväzuje stavia – rozvíja ju najradikálnejšie z troch autorov, do istej miery dokonca rozrušuje. Lipcseiova poézia tematizuje hľadanie miesta vo svete a reflexiu vzťahu so svetom a Bohom. Prevracia naruby všeobecne zaužívanú predstavu o duchovnej poézii ako strohej oslave Boha – Lipcseiov subjekt prostredníctvom voľnejšej formy spovede alebo kázne naráža v tomto kontexte na problematické témy ako radikálna túžba po individualizme, homosexualita či rozkol s tradične chápaným Bohom a absencia pokory voči nemu. Syntetizuje pri tom tri rôzne prúdy súčasnej poézie, ako ju definoval Jaroslav Šrank – v knihe nájdeme poéziu súkromia, radikálneho individualizmu a duchovnej proveniencie. V jednom celku tento tvar nápadne pripomína poéziu beatnikov, azda najviac Allena Ginsberga.

Pre vzťah subjektu s realitou je príznačná okrem vyhroteného individualizmu, prerastajúceho až do solipsizmu, aj askéza – Lipcseiov subjekt je nielen schopný nachádzať význam aj v tých najminucióznejších veciach a udalostiach, ale nachádza ho najmä v nich. Lipcseiov individualizmus nepramení ani tak v rebelantskom postoji voči svetu ako v pocite, že dotyčný svet ho nenapĺňa a neuspokojuje vo svojej apriórnej podobe, a hľadá iné možnosti prežívania. Naráža pritom na póly prežívania metafyzického a konkrétneho, ktoré sa vo svete Lipcseiovho subjektu takmer až vylučujú – vnútorný svet determinuje ten „skutočný,“ hmotný, keďže realita je v autorovej filozofii len odrazom vo vedomí človeka, ktorý sa odkrýva až v úplnej samote a askéze: ulica je tichá / tichšia ako tvoje myšlienky / keď po nej kráčaš / je to akoby skackala / celá Zem / si tu sám nič / sa nedeje // zrazu dovidíš až na koniec / všetkých ulíc sveta“ (Lipcsei, 2017, s. 29). Subjekt žije najmä zo seba, a to je zároveň problém, ktorý ho, aj keď v rôznych úrovniach, spája s Lackom aj Brezňanom. Lipcseiov lyrický subjekt nachádza duchovné naplnenie jedine v sebe a nikdy mimo seba: „ponor lyžicu do taniera / ktorý je prázdny / a napi sa ničoty / budeš osvietený / ako ten tanier / a prázdny no pripravený / na plnú várku horúcej polievky / ktorá ti dá všetko čo potrebuješ“ (Lipcsei, 2017, s. 14). Do ďalšej krajnosti zachádza, keď svet chápe ako simuláciu, ktorej pravú podstatu musí človek podobne ako duchovno nachádzať v sebe – vzťah subjektu k svetu, v ktorom je rozhodujúcim determinantom práve subjekt a nič mimo neho, je ďalší problém, ktorý týchto autorov spája. Kým Lacko využíva pretechnizovaný diskurz a Brezňan fragmentárnu a nespojitú syntax, Lipcsei nachádza záľubu v tradičných poetických formách a figúrach, ktoré neodvratne smerujú k silno patetickému zafarbeniu jeho textov, ktoré, ako píše J. Šrank, „so sebou prináša vážne a vznešené kazateľsko-apoštolské štylizácie. (Šrank, 2018, s. 130) Zmysel pre mieru Lipcsei stráca prevažne v nich, kedy sa jeho gesto nespochybniteľného presvedčenia o vlastnej pravde mení na únavný prúd rétorského pátosu a proklamatívnosti.

Ak hovoríme o probléme reality a vzťahu subjektu k nej, možno sumarizovať poetiky ciele jednotlivých autorov nasledovne: Lipcsei na základe svojho vnútorného sveta konštruuje realitu, Brezňan si uvedomuje nemožnosť ju konštruovať na základe vnútorného sveta a rezignuje na jej celkové vyobrazenie, Lacko konštruovaním fikčných subjektov konštruuje ďalšie fikčné reality. Fenomény fikčnej reality, významu písania a pamäte, ako ich tvarujú Lacko a Brezňan, sú návratné približne od obdobia moderny, Lipcseiovo zameranie na duchovno a s ním spojené prežívanie má svoje korene oveľa ďalej. A hoci za najkoncíznejšiu a najprepracovanejšiu zbierku možno považovať Lackovo Hľadanie autora, Brezňanove Skúsenosti týchto dní (zvierat) a Lipcseiova zbierka Svätým mečom pôsobia naliehavejšie a v prípade Lipcseia aj závažnejšie.

 

Pramene:

 

BREZŇAN, Peter: Skúsenosti týchto dní (zvierat). Bratislava : Vlna / Drewo a srd, 2017.

LACKO, Marcel: Hľadanie autora. Košice : Európsky dom poézie, 2017.

LIPCSEI, Ladislav: Svätým mečom. Levoča : Modrý Peter, 2017.

 

Literatúra:

 

ŠRANK, Jaroslav: Dojmy živé aj zmiešané (Ladislav Lipcsei: Svätým mečom). In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 1, s. 128 – 131.

URBANOVÁ, Eva: Hľadanie čitateľa (slovo čitateľ je často vyhľadávané / o tému je nesmierny záujem) (Marcel Lacko: Hľadanie autora). In: Vlna, roč. 19, 2017, č. 72, s. 132 – 134.

Publikované: 10/10/2018