V tomto príspevku bude reč o troch debutoch roka 2017 a ich spoločných črtách, ale aj najmarkantnejších rozdieloch. Tá najdôležitejšia spoločná črta je prostá – sú to aspoň pozoruhodné básnické diela. Ide o knihy Petra Brezňana Skúsenosti týchto dní (zvierat), Marcela Lacka Hľadanie autora a Ladislava Lipcseia Svätým mečom. Všetci traja autori nadväzujú na odlišné poetiky, ktoré obohacujú o vlastné podnety.
Ústrednou témou všetkých troch zbierok je hľadanie, formulované rôznymi spôsobmi a v rôznych modalitách. Ak prijmeme tézu o poézii ako spôsobe či nástroji meditácie, ktorá má svoju tradíciu vo svetovej aj v slovenskej poézii, Brezňan, Lacko aj Lipcsei do tohto poňatia poézie viac či menej zapadajú. Meditáciou sa hľadá nielen subjekt ako-taký a jeho charakter, ale aj konfrontuje realitu so svojím vnímaním.
Najtransparentnejšie vyjadruje tému hľadania vo svojej zbierke M. Lacko, ktorý už v názve implikuje hľadanie subjektu, štylizovaného ako „ďalšieho“ autora. Lacko tu nadväzuje na poetiku textovej generácie deväťdesiatych a skorých nultých rokov, pre ktorú je príznačná bezsubjektovosť, pričom tematicky a koncepčne najpríbuznejšie sú mu zbierky (tiež debuty) Petra Macsovszkého Strach z utópie (1994) a Michala Habaja 80-967760-4-5 (1997), či kolektívny projekt Generátor X (1999). Markantným posunom oproti nim však je menší podiel ironizovania úlohy a zmyslu poézie a zmena chápania poézie ako číreho produktu. Lacko, hoci tiež miestami ironický, dochádza na rozdiel od nich k vízii poézie ako svojbytného umenia a intelektuálnej produkcie. K odklonu od tejto anestetickej poetiky, tak ako sa to stalo u Macsovszkého a Habaja, mieri aj Lacko – v tretej časti Lyrika autorizácie, ktorá funguje ako afirmácia subjektu autora a jeho statusu vytvorením lyrických básní, avšak s jasným autorským rukopisom, akoby sa pokúšal svoju poetiku posúvať ďalej. S vedomím celkového konceptu táto časť do knihy zapadá len sčasti – ide o gesto prekonania anestetickej poetiky, snahu modifikovať jej postupy a doplniť ich, avšak nie úplne úspešne.
Ústredný motív hľadania súvisí bezprostredne s pokusom splynúť hranice reality a fikcie. Lacko ako autor tieto hranice vyhľadáva a vzápätí maže. Ide o sofistikovanú hru autora s autorstvom, kedy Lacko vytvára jeho rôzne variácie – autor fiktívny, autor skutočný, autor spoločenský, autor samotár, autor pochopený aj nepochopený, úprimný aj ironický. Význam jeho poézie spočíva vo významoch spojenými s týmito autorskými obrazmi, ktoré tvoria jednotlivé autorské ego: „Pochopiť sémantiku / predtým, než sa permanentne spojí s / kožou / je neobvykle dobrý nápad.“ (Lacko, s. 65, 2017) Ako píše E. Urbanová, prichádza k oddeleniu autora od autora – lyrického subjektu, nevieme, ktorý z autorov prehovára (Urbanová, 2017, s. 133).
V doslove Peter Šulej nazýva Lacka spolu s ďalšími nedávnymi debutantmi Petrom Cibom (Apnoe, 2016) a Michalom Tallom (Antimita, 2016) spirituálnym posthumanistom, pravdepodobne vďaka technologickému diskurzu a motívom najnovších technológií spätými s vnútornými pohybmi subjektu, čo prerastá až do neoddeliteľného spájania identity subjektu s technickým pokrokom. Prívlastok spirituálny je však namieste do istej miery len u Lacka, ktorého spiritualita môže spočívať práve v hľadaní tejto identity, v metafyzickom a zároveň čiastočne ironickom pátraní po povahe subjektu. O tomto možno len limitovane hovoriť u Talla, u Ciba vôbec.
Tápanie vo vnútri subjektu sa prejavuje cez rôzne jazykové roviny, cez prúd slov, ktoré pripomínajú stav tranzu, k náhlym expresívnym výtryskom. Brezňanova zbierka predostiera filozofický problém, ktorý sa pokúša umelecky tvarovať, avšak jeho koncept sa komplikuje v momentoch, kedy sa stáva zbytočne uvraveným a v istých motívoch sa začne príliš doslovne opakovať. Záznam pamäte plynule vedie čitateľa, ktorý sa poddá voľnému asociovaniu. To miestami hraničí s archetypálnym symbolizmom (voda, jaskyňa, les, ostrov) dešifrovateľným v kontexte zbierky napríklad metódami psychoanalýzy, keďže o prírodnej lyrike tu nemôže byť reč. Brezňanovo takmer modernistické písanie má často problém poskytnúť čitateľovi spoľahlivý interpretačný kľúč a necháva ho dešifrovať na základe malého množstva záchytných bodov, fragmentov, z ktorých nie je možné konštruovať celok. To však vzhľadom na tematický a myšlienkový základ diela pravdepodobne ani nebol autorov zámer.
Brezňan dostáva k záveru, že správny obraz reality neexistuje a vyrovnať s ňou dokáže askézou, vyprázdnením pamäte: „ešte cítim že práve vtedy / okamihmi bezbrannosti / budem pravdivý // klesajúci obal bez dier / ktoré skrýval“ (c. d., s. 95). Na tento koncept sa z iného filozofického a hodnotového uhla odvoláva aj L. Lipcsei. Kým v poézii predošlých dvoch autorov dominovalo isté experimentátorstvo, Lipcsei pôsobí na formálnej a obsahovej úrovni konvenčnejšie v intenciách duchovnej lyriky. Jeho prínos je však v tom, ako sa ku tejto tradícii, na ktorú nadväzuje stavia – rozvíja ju najradikálnejšie z troch autorov, do istej miery dokonca rozrušuje. Lipcseiova poézia tematizuje hľadanie miesta vo svete a reflexiu vzťahu so svetom a Bohom. Prevracia naruby všeobecne zaužívanú predstavu o duchovnej poézii ako strohej oslave Boha – Lipcseiov subjekt prostredníctvom voľnejšej formy spovede alebo kázne naráža v tomto kontexte na problematické témy ako radikálna túžba po individualizme, homosexualita či rozkol s tradične chápaným Bohom a absencia pokory voči nemu. Syntetizuje pri tom tri rôzne prúdy súčasnej poézie, ako ju definoval Jaroslav Šrank – v knihe nájdeme poéziu súkromia, radikálneho individualizmu a duchovnej proveniencie. V jednom celku tento tvar nápadne pripomína poéziu beatnikov, azda najviac Allena Ginsberga.
Pre vzťah subjektu s realitou je príznačná okrem vyhroteného individualizmu, prerastajúceho až do solipsizmu, aj askéza – Lipcseiov subjekt je nielen schopný nachádzať význam aj v tých najminucióznejších veciach a udalostiach, ale nachádza ho najmä v nich. Lipcseiov individualizmus nepramení ani tak v rebelantskom postoji voči svetu ako v pocite, že dotyčný svet ho nenapĺňa a neuspokojuje vo svojej apriórnej podobe, a hľadá iné možnosti prežívania. Naráža pritom na póly prežívania metafyzického a konkrétneho, ktoré sa vo svete Lipcseiovho subjektu takmer až vylučujú – vnútorný svet determinuje ten „skutočný,“ hmotný, keďže realita je v autorovej filozofii len odrazom vo vedomí človeka, ktorý sa odkrýva až v úplnej samote a askéze: „ulica je tichá / tichšia ako tvoje myšlienky / keď po nej kráčaš / je to akoby skackala / celá Zem / si tu sám nič / sa nedeje // zrazu dovidíš až na koniec / všetkých ulíc sveta“ (Lipcsei, 2017, s. 29). Subjekt žije najmä zo seba, a to je zároveň problém, ktorý ho, aj keď v rôznych úrovniach, spája s Lackom aj Brezňanom. Lipcseiov lyrický subjekt nachádza duchovné naplnenie jedine v sebe a nikdy mimo seba: „ponor lyžicu do taniera / ktorý je prázdny / a napi sa ničoty / budeš osvietený / ako ten tanier / a prázdny no pripravený / na plnú várku horúcej polievky / ktorá ti dá všetko čo potrebuješ“ (Lipcsei, 2017, s. 14). Do ďalšej krajnosti zachádza, keď svet chápe ako simuláciu, ktorej pravú podstatu musí človek podobne ako duchovno nachádzať v sebe – vzťah subjektu k svetu, v ktorom je rozhodujúcim determinantom práve subjekt a nič mimo neho, je ďalší problém, ktorý týchto autorov spája. Kým Lacko využíva pretechnizovaný diskurz a Brezňan fragmentárnu a nespojitú syntax, Lipcsei nachádza záľubu v tradičných poetických formách a figúrach, ktoré neodvratne smerujú k silno patetickému zafarbeniu jeho textov, ktoré, ako píše J. Šrank, „so sebou prináša vážne a vznešené kazateľsko-apoštolské štylizácie.“ (Šrank, 2018, s. 130) Zmysel pre mieru Lipcsei stráca prevažne v nich, kedy sa jeho gesto nespochybniteľného presvedčenia o vlastnej pravde mení na únavný prúd rétorského pátosu a proklamatívnosti.
Ak hovoríme o probléme reality a vzťahu subjektu k nej, možno sumarizovať poetiky ciele jednotlivých autorov nasledovne: Lipcsei na základe svojho vnútorného sveta konštruuje realitu, Brezňan si uvedomuje nemožnosť ju konštruovať na základe vnútorného sveta a rezignuje na jej celkové vyobrazenie, Lacko konštruovaním fikčných subjektov konštruuje ďalšie fikčné reality. Fenomény fikčnej reality, významu písania a pamäte, ako ich tvarujú Lacko a Brezňan, sú návratné približne od obdobia moderny, Lipcseiovo zameranie na duchovno a s ním spojené prežívanie má svoje korene oveľa ďalej. A hoci za najkoncíznejšiu a najprepracovanejšiu zbierku možno považovať Lackovo Hľadanie autora, Brezňanove Skúsenosti týchto dní (zvierat) a Lipcseiova zbierka Svätým mečom pôsobia naliehavejšie a v prípade Lipcseia aj závažnejšie.
Pramene:
BREZŇAN, Peter: Skúsenosti týchto dní (zvierat). Bratislava : Vlna / Drewo a srd, 2017.
LACKO, Marcel: Hľadanie autora. Košice : Európsky dom poézie, 2017.
LIPCSEI, Ladislav: Svätým mečom. Levoča : Modrý Peter, 2017.
Literatúra:
ŠRANK, Jaroslav: Dojmy živé aj zmiešané (Ladislav Lipcsei: Svätým mečom). In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 1, s. 128 – 131.
URBANOVÁ, Eva: Hľadanie čitateľa (slovo čitateľ je často vyhľadávané / o tému je nesmierny záujem) (Marcel Lacko: Hľadanie autora). In: Vlna, roč. 19, 2017, č. 72, s. 132 – 134.
- prečítané 3074x
