Prednedávnom som si prečítal reakciu Petra Tollaroviča na knihu Kristíny Pavlovičovej Veľkomoravský Proglas. Tollarovičov text s názvom Rozporuplná monografia o Proglase uverejnil časopis Slovenčinár v druhom čísle roku 2017 vo svojej recenznej rubrike. Pavlovičovej kniha vyšla v roku 2016. Predchádzala jej štúdia Nejasnosti okolo veľkomoravského staroslovienskeho Proglasu, uverejnená na dvakrát v Slovenskej literatúre v roku 2015 (č. 3 a 4). Po publikovaní tejto štúdie časopis Slovenská literatúra ešte v tom istom ročníku (č. 6) uverejnil reakciu Jána Zambora Dekonštrukcia Proglasu a následne aj Pavlovičovej Odpoveď J. Zamborovi na kritiku Dekonštrukcia Proglasu. To už sa písal rok 2016.
V roku 2018 som si teda prečítal Tollarovičov príspevok z roku 2017. Sebavedomý, tvrdý štýl, akým je napísaný, som poznal napríklad už z toho, ako autor komentoval vydanie Fulmekovej prózy Konvália a zobraných básní Rie Valé Môj sen o láske, na ktorých som sa podieľal (v druhom prípade s D. Fulmekovou aj K. Pavlovičovou). I zvedavý, či je to naozaj jeho obľúbená dikcia, nazrel som cez web Univerzity Komenského v Bratislave, kde je Peter Tollarovič profesijne príslušný, do evidencie jeho publikačnej činnosti. I ukázalo sa, že áno. I keď sa zároveň ukázalo, že viac publikuje, než by písal.
Tollarovič svoju reakciu, ktorá v Slovenčinárovi zaberá s. 59 až 60, opiera o postulát, že: „Proglas je, alegoricky povedané, aj predslovom celej našej kultúry a v rámci nej zvlášť krásnej literatúry. Ak Proglas vnímame v intenciách bohatej tradície, pevne spätej s osobnosťami našej kultúry a obzvlášť literatúry, je žiaduce k nemu pristupovať s úctou a pokorou, celkom osobitne. Rozhodne nie ako k hociktorej inej básni staršej slovenskej literatúry.“ Z tejto predpojatej i prevzatej perspektívy sa mu potom Pavlovičovej nepredpojatý – totiž dôsledne analytický – záujem o Proglas, ktorý zároveň predstavuje neprevzatý – totiž pôvodný – výskum, javí ako hlboko nekultúrny čin, priam ako akt zhanobenia. Obrazne povedané, pre Tollaroviča je Pavlovičová so svojou knihou niečo ako barbarka, bosorka či čierna ovca. Surová, nevzdelaná, neprispôsobivá, trúfalá, nežiaduca, nebezpečná, zavrhnutiahodná atď. – presne podľa mocenských slovníkov. Primerane tomu potom Tollarovič formuluje svoje komentáre k Pavlovičovej práci spôsobom, ktorý je zrejmým negatívom jazyka úcty, rešpektu a nárokov, aký badať v uvedenom citáte o Proglase. Tón Tollaroviča apologétu strieda iritovaná disciplinačná až inkvizítorská rétorika: autorka „pranieruje“, „zhadzuje“, „zavrhuje“, jej dikcia je „povýšenecká“ a „pohŕdajúca“, jej úvahy sú „pomýlené“, zistenia „irelevantné“ či „priam komické“. Tollarovičovi na Pavlovičovej knihe prekáža ešte aj to, že obsahuje vyše 400 poznámok pod čiarou, chyby v organizácii tohto poznámkového aparátu sú podľa otalárovaného Tollaroviča priam neodpustiteľné.
Aké vážne vecné dôvody okrem takejto podružnosti však vedú Tollaroviča k toľkej podráždenosti? To sa nedozvieme, pretože tých niekoľko čiastkových výhrad, ktoré autor uvádza, sa v konfrontácii s Pavlovičovej argumentáciami javia ako bezpodstatné. V porovnaní s odvahou, ktorú K. Pavlovičová preukázala, keď sa svojím rozborom Proglasu postavila voči našim pevne zakoreneným názorom, sa potom skoro ako prejav paniky javí Tollarovičovo hromadenie mien literárnych, ale aj cirkevných autorít: jednak je pobúrený ohrozením ich statusu, jednak nimi zaštiťuje svoju reakciu. Namiesto vlastnej kompetentnej kritiky ťažiskových faktorov Pavlovičovej výskumu, jej bádateľských premís, vedeckého zázemia a rámcov, metodológie, argumentácie a podobne, Tollarovič napokon v recenzii k tejto veci konštatuje len toto: „Pavlovičová svoju základnú tézu: ,Proglas ako báseň je rekonštrukciou Rajka Nachtigala, Proglas ako báseň je text 20. storočia,‘ zopakuje v knihe niekoľkokrát, takmer sústavne až refrénovito, ako keby chcela sama seba presvedčiť o tejto svojej domnienke. Na akéhokoľvek čitateľa inflácia tejto tézy pôsobí minimálne rušivo.“
Ale dobre, berme tento sumár či sumárik spolu s jeho autorom vážne. A berme vážne aj to, že Tollarovič prehliada napríklad vstupné pasáže knihy, v ktorých Pavlovičová podrobne rozvádza, v čom sú podľa nej nesporné hodnoty Proglasu. Ibaže prehliadanie je v tomto prípade zároveň zamlčiavaním. A tak sa čitatelia Slovenčinára, čiže hlavne učitelia, od Tollaroviča nedozvedia, že samotná autorka hlavný prínos svojej knihy vidí v tom, že kultúrnej obci konečne sprístupňuje všetky štyri zachované cyrilské odpisy Proglasu (autorka to zvýrazňuje v úvode k monografii) a umožňuje tak ich ďalší výskum, porovnávanie, interpretovanie (to zasa akcentuje v závere). Absencia tejto informácie v Tollarovičovej recenzii je vlastne až bezočivá. A to nielen voči autorke, ale najmä voči slovenčinárskemu publiku, ľuďom, ktorí sú zodpovední za vzdelávanie a kultivovanie ďalších generácií a z tohto titulu majú nárok na informácie o nových výskumoch, nie na kázne o nevyhnutnosti pokory k mýtom. Zároveň z toho možno usúdiť, že pravou modlou autora nie je vlastne Proglas, ako sa nám snaží nahovoriť, ale čosi iné. Poriadok. A to poriadok za každú cenu. (Ako už vidíme.) A tiež poriadok na vlastný autorov obraz. (Čiže neporiadok, ako ešte uvidíme.)
„Pavlovičová nabáda k novej diskusii o starom texte s novými hodnotiacimi kritériami. Čo však považuje za nové hodnotiace kritériá? Po prečítaní jej monografie Veľkomoravský Proglas v ňom badať snahu o paškvilizáciu všetkého predošlého, čo zrejme nie je produktívna cesta nielen pri skúmaní tejto veľbásne, ale je to nenasledovania hodný príklad pristupovania k literatúre a literárnej vede vôbec.“ Aj toto píše Peter Tollarovič a aj z toho, že ide o poslednú vetu jeho článku, je zrejmé, ako mu leží na srdci vyšší záujem. Vlastne všetky jeho vyobcovačské negácie a pokarhania na Pavlovičovej adresu svedčia o tom, ako sa mu výskumná rovina prelína – či skôr pletie? – s axiologickou, morálnou či moralizátorskou. Zopakujme ponaučenie, ku ktorému dospel po prečítaní predmetnej monografie a ktorým završuje svoju príučku nadelenú K. Pavlovičovej a lekciu odovzdávanú všetkým, čo sa mocú v literatúre a vede a kultúre a vôbec: „je to nenasledovania hodný príklad“. A ešte raz: „je to nenasledovania hodný príklad“.
Teda mravnosť nadovšetko. A vo všetkých ohľadoch. Napríklad aj keď ide o formu, v akej svoje poznatky a názory zverejňujeme. Veď ako sa za celý literárnovedný košiar podujal usúdiť Tollarovič, aj štýl K. Pavlovičovej – štýl čiernej ovce, teda štýl zaiste nebaraní – diskvalifikuje i tie jej zistenia, ktoré „by azda mohli byť prínosom pre novú a aj podnetnú diskusiu okolo Proglasu“. Keď ho – ten Pavlovičovej nesvätuškársky štýl – chce pred publikom zo slovenčinárskych luhov a hájov posúdiť, od pochybovačného kondicionálu razom prechádza k sebaistým odsudkom. Tollarovič po prvé: „no povýšenecká a pohŕdajúca dikcia jej vyjadrení je eticky nekorektná a odborne slabá.“ Tollarovič po druhé: „Niektoré Pavlovičovej zistenia by azda mohli byť prínosom pre novú a aj podnetnú diskusiu okolo Proglasu, no povýšenecká a pohŕdajúca dikcia jej vyjadrení je eticky nekorektná a odborne slabá.“ Tollarovič po tretie: „Niektoré Pavlovičovej zistenia by azda mohli byť prínosom pre novú a aj podnetnú diskusiu okolo Proglasu, no povýšenecká a pohŕdajúca dikcia jej vyjadrení je eticky nekorektná a odborne slabá.“
Neopakujem autorove výroky tri razy z rozmaru či z poklesnutého vkusu, ale preto, aby som aspoň takto urobil zadosť všetkým článkom Petra Tollaroviča, v ktorých sa pokúsil Pavlovičovej neposlušnú monografiu exemplárne umravniť. Lebo okrem recenzie v Slovenčinárovi tento autor uverejnil pod hlavičkou Kristína Pavlovičová: Veľkomoravský Proglas tú istú recenziu aj v dvojtýždenníku Kultúra (2017, č. 15, vyšlo 13. 9. 2017, s. 4) a napokon pod názvom Kristína Pavlovičová: Veľkomoravský Proglas aj v dvanástom čísle Slovenských pohľadov z toho istého roka (s. 119 – 121). Všetky tri texty má pritom zaevidované ako odlišné položky v registri publikačnej činnosti Univerzity Komenského, skade ich prevzal aj Centrálny register publikačnej činnosti (databáza CREPČ 1). Odkazy na digitálne verzie textov uvádzam na konci tohto článku, poľahky dostupné sú aj tie evidencie.
Ktokoľvek si tak môže overiť, že jeden Peter Tollarovič v troch rôznych periodikách uverejnil pod tromi rôznymi názvami v rozmedzí niekoľkých mesiacov identický text bez toho, aby na tento fakt akokoľvek aktuálne (pri zverejňovaní) alebo dodatočne (pri evidovaní) poukázal. Zrejme to vo svojom veľkoformátovom ťažení na obranu kultúry považoval za malichernosť, nehovoriac o tom, že také strojnásobenie sa mu mohlo celkom neinflačne zísť pri plnení publikačných povinností doktoranda. Najmä nám však názorne, takpovediac nespaškvilizovane predviedol, ako on sám ctí elementárne vžité i normované etické princípy svojej disciplíny, ako si predstavuje svedomitosť pri zavádzaní „úcty a pokory“ v našom odbore.
Slovenčinár: http://www.sausba.sk/casopis.php?id=11
Kultúra: http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult1517.pdf
Slovenské pohľady: http://pohlady.sk/prispevky/recenzie/
- prečítané 4173x
