Plav

„Aj udalosti, ktorých je účastný, prichádzajú väčšinou nečakane, živelne,“ napísal na začiatku knihy Pán Ó Rudolf Jurolek. Najobvyklejším spôsobom zvládania živelnosti je pre prózu príbeh. Jurolekova kniha prózou je, ale bez prvoradej ambície upratať chaos života do prehľadnej osnovy príbehu. Neprehľadnosť sveta nezastiera, vyrovnáva sa s ňou prostredníctvom písania.

Jurolekova kniha sa skladá z dvoch častí, vzájomne odlíšených nastolenou rozprávačskou situáciou. Pán Ó a modrý dom je personálnym rozprávaním a formálne v ňom prevažuje 3. osoba, miestami prechádzajúca do osoby druhej (príhovory žene) a zriedkavejšie do jarozprávania. Zošity pána Ó sú štylizované ako privátne zápisky vedené v 1. osobe. Spája ich pán Ó – nielen ako hlavná postava prózy, čo je zjavné, ale aj ako subjekt rozprávania, čo v prvej časti knihy také zjavné byť nemusí. Pozoruhodne je v nej rozohraný vzťah rozprávača k protagonistovi. S postavou je spätý ako hlas, ktorý o nej vydáva svedectvo, predstavuje reflektujúcu a spomínajúcu časť protagonistu, no práve aktom reflexie sa od neho vzďaľuje: „Už dlho je na ceste a ja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom, čo sa mu deje, môžem iba hovoriť, no nemôžem nič ovplyvniť.“ (s. 12.) Nemá praktickú účasť na vonkajšom svete. Keď vraví „nemôžem nič ovplyvniť“, pripomína lekára v Hanákovom filme 322: „Nezasahuji, jenom přihlížím…“ Aké možnosti však ostávajú, keď nemožno nič ovplyvniť, keď rezignujeme na ambíciu meniť svet? Ešte stále je tu priestor vnímať ho, zaznamenať a pochopiť, dať mu zmysel iným než činným spôsobom, ustanoviť ho iným typom práce, ktorá nemusí byť o nič menej namáhavá ako tá viditeľná – prácou vedomia. Pre pána Ó je charakteristická akási meditatívna pasivita, no práve jej prostredníctvom vždy odznova nadväzuje kontakt so svetom: „Každé ráno sa vždy znova a znova pokúša načrtnúť základné fakty, rozbehnúť deje, vzkriesiť vyprchanú skutočnosť. (...) V okamihoch, keď sa nesústredí, ničoho niet.“ (s. 12.) Protagonista knihy je v situácii, keď vnímanie prestáva byť samozrejmosťou a účasť na tom, čím je obklopený, si treba zaslúžiť. Jeho potreba pozrieť sa na seba zvonku a hovoriť o sebe zvecňujúco, ako o niekom inom, signalizuje subjekt, ktorý nie je pre seba samozrejmý, nie je si istý sám sebou. Rozprávač sa priznáva k sebe a vychádza zo seba (preto je Jurolekova kniha ja literatúrou), ale priznáva sa zároveň aj k tejto neistote.

Ja písanie je trochu paradoxná činnosť. Urobiť zo seba materiál vlastného tvorivého výkonu, byť sám sebe objektom je trochu podobné snahe baróna Prášila vytiahnuť sa za vlastný vrkoč z močiara. Na tomto východisku však nie je nič zlé (ani dobré), rozhodujú výsledky. Nejde vlastne o to, čo kto zažije, dokáže, kde sa ocitne, podstatnejšie je, z akej perspektívy sa dokáže na seba pozrieť (či sebastredne alebo s odstupom) a čo všetko zo sveta dokáže do svojho Ja integrovať. Takéto písanie nemusí byť nutne egocentrické (vo význame, ktorý použila I. Taranenková v recenzii Modrovichovej Flešbeku v Knižnej revue 2/2018) a ak už také je, nemusí byť nutne otravné (stačí pripomenúť ambivalentný pôvab na seba zameranej tvorby Jakuba Demla).

Písaním o sebe sa človek nielen zaznamenáva, ale aj ďalej vytvára a mení. Pán Ó zo seba vytvoril človeka, ktorý sa vidí z viacnásobného odstupu. Ten súvisí tak s časom, ako aj s postojom, ktorý voči sebe zaujíma. Časový odstup mu umožňuje zaradiť sa do toku života („Až minulosť sa mu vyzráža vo vedomí ako život.“ s. 73) a nahliadnuť ten vlastný v biografickej perspektíve od detstva a mladosti po súčasnosť, zoradiť jednotlivé vnemy do určitej postupnosti. K sebe pristupuje s pozornosťou, ale bez sebelásky i bez sebenenávisti a s iróniu („Ach jaj, to je ale hrozné: žiť mimo snov a raja! Ako niekto môže niečo také na ľudí, a zvlášť na pána Ó, dopustiť?“ s. 19). Sám pre seba je predovšetkým médiom, ktoré mu umožňuje vstup do sveta. Jeho písanie je aj hľadaním vyrovnanosti, homeostázy medzi ja a prostredím, pokusom odpovedať na otázku, ako sa stať prirodzenou súčasťou toho, čo ma obklopuje a ako okolitý svet urobiť súčasťou seba. Tu je rozprávačovi oporou štýl, priezračný, neexhibicionistický jazyk, pokojná, neokázalo prostá dikcia schopná presne a sugestívne sprítomniť miesto a s ním spätú náladu. „Nový rok začína pán Ó prechádzkou zasneženou, mrazom prejdenou krajinou.“ (s. 44): vecné konštatovanie sa neošúchaným spojením („mrazom prejdená krajina“) zrazu emocionálne, náladovo otvorí, cítime, že prechádzka v mraze je iná ako prechádzka mrazom prejdenou krajinou.

Keď pán Ó bilancuje svoj život z perspektívy spoločnosti, v ktorej sa ocitol, výsledky nie sú povzbudzujúce. Prítomnosť mu neustále pripomína, že pre ňu nie je veľmi použiteľný: „Na neho však vývoj akosi pozabudol, a to ho diskvalifikuje – stále je len málo výkonný, málo vytrvalý, nie veľmi spoľahlivý, voči stresu málo odolný tvor.“ (s. 39 – 40) Nie je však vzťahovačným kverulantom ani moralizátorom, nevydáva, povedané slovami Vladimíra Mináča, „svoje žalúdočné ťažkosti za rakovinový nádor na tele civilizácie“. Túto obvyklú štylizáciu domácej subjektívne ladenej prózy prenecháva iným. Dokáže ostať, ak si ešte raz pomôžem iným klasikom, „pánom vlastnej porážky“ (P. Vilikovský), dokáže si uvedomiť, napr. pri pohľade na mladé dievča, že celý svet tu už nie je pre neho („Mal by o ňu bojovať, ale nič nepodnikne. Vie, že na to nemá predpoklady, získa ju niekto iný.“ s. 71). Viac ako vlastný osud ho znepokojujú princípy, na ktorých stojí súčasná spoločnosť. Pôsobivý je obraz stále sa zväčšujúceho davu bežcov, keď zrýchlený pohyb už nie je prejavom záujmu o šport a zdravie, ale manifestáciou kolektívnej neurózy spoločnosti výkonu. Ten, kto ho nie je schopný podať, ostáva ako pán Ó „bezradný a plný nevysvetliteľnej úzkosti“ stáť na chodníku (s. 74) – podobne ako tí, čo začiatkom 50. rokov „nemilovali republiku“.

Spomenul som rozprávačov odstup od príbehu, ktorý mu „stále uniká“ (s. 14). Neabsentuje celkom, rozvíja sa pod povrchom situačných záznamov prostredníctvom opakovaných motívov absencie. Ide o vzťah protagonistu k neprítomnej žene. Vedomie straty sa vpisuje aj do tých častí knihy, kde sa o tomto vzťahu priamo nehovorí, do momentiek, v ktorých sa pánovi Ó zjavujú iné ženy, náhodné alebo vysnívané. Dôležitosť vzťahu podčiarkuje opakovaný a titulom zvýraznený motív modrého domu, ako aj kompozičné rámcovanie rozprávania dvomi variáciami rovnakého výjavu (s. 13 a s. 77), keď takmer to isté hovorí raz jeden a potom druhý z partnerov.

Druhá časť Jurolekovej knihy, Zošity pána Ó, sa od predchádzajúcej odlišuje. Je inak rozprávačsky štylizovaná (tradične autobiograficky v 1. osobe), nemá ani tú nenápadnú príbehovú líniu modrého domu, smeruje viac k aforistickému uchopeniu sveta a zviditeľňuje niektoré riziká tejto formy, zaklínajúcej nekonečnú jedinečnosť vnímaného sveta do abstraktnej zovšeobecňujúcej poučky, pravdy. Prvá časť je zážitková, vychádzajúca z konkrétnej životnej skúsenosti a rešpektujúca už spomenutú „živelnosť“ diania, druhá má reflexívny charakter a smeruje až k určitej systémovosti. V jednotlivých kapitolách, „prieskumoch“ („základný“, „lyrický, neskorý“...) sa rozprávačský subjekt venuje podmienkam „života“. Ale aj tu dokáže tie veľké slová – okrem „života“ napr. „svet“ –, ktoré tak ľahko a často znamenajú všetko a nič, dôveryhodne konkretizovať: majú zmysel, skoro vždy vieme, o čom hovorí a dokážeme si to predstaviť. V Základnom prieskume subjekt zviditeľňuje svoje ideové východiská. Jurolekova próza je nepochybne spirituálna, nejde ale o spiritualitu kresťanského typu. Rámcami, do ktorých sa situuje, sú napokon stále svet a príroda. Celé to smeruje k veľmi osobnej verzii sekulárneho panteizmu. Kresťanskému poňatiu sa vzďaľuje, aj keď hovorí o svojej neistej predstave možného Boha: „Je to niečo ako nutkavá predstava“ (s. 117, kapitola Z listov Teozofovi).

V knihe sa prelínajú obrysy viacerých žánrov, žiaden sa nevykryštalizuje ako definitívny a dominujúci: je to práve tak cudný ľúbostný príbeh, ako aj biografické bilančné rozprávanie; je v tom integrovaná skúsenosť denníkového písania (hoci jediný odkaz na konkrétny deň – 6. december 2015 – nájdeme na s. 83), ale tiež krátkych reflexívnych žánrov (aforizmus, gnóma...). Ak Pána Ó porovnáme s niektorými typologicky príbuznými dielami domácej prózy posledných rokov, ukážu sa okrem zhôd i rozdiely. S Briškárovým Sprievodcom nezrozumiteľnosťou spája Juroleka pozornosť voči nenápadným, zdanlivo samozrejmým a preto prehliadaným skutočnostiam tohto sveta. Niektoré spoločné črty má aj s Bendzákovou knihou Samota je moja staršia sestra. Patrí k nim biografizmus (hoci u Bendzáka ide o otvorenú autobiografiu, založenú na stotožnení autora a rozprávača) a podobná ľudská situovanosť osamelého bilancujúceho protagonistu. Od spomenutých autorov Juroleka odlišuje odstup. Na rozdiel od Briškára nekoketuje s vlastnou výnimočnosťou a nevystavuje ju ako príklad pre iných. Pozícia guru či majstra, do ktorej sa dá v tomto type písania tak ľahko skĺznuť, mu je cudzia. A na rozdiel od Bendzáka nekoketuje ani s vlastným spisovateľstvom ako prostriedkom “zvýnimočnenia“. A vôbec, nekoketuje.

(21. 5. 2018)