Plav

Na sklonku druhej dekády 21. storočia je čas priznať si, že postmoderna sa nenávratne stala súčasťou histórie. Napokon, jej koniec bol v západnom akademickom prostredí zvestovaný už v polovici deväťdesiatych rokov, teda v období, keď sa slovenská kultúra radostne oboznamovala s jej možnosťami. Tvrdenie, že sme súčasníkmi éry „postpostmodernej“, je v súčasnosti všeobecne prijímaným faktom, a to aj v dôsledku konkrétnych udalostí začiatkom nového milénia – či už ide o teroristický útok 9. 11. 2001, vypuknutie globálnej ekonomickej krízy v roku 2008, ale i rozmach digitálnych technológií a zvolenie Baracka Obamu za amerického prezidenta –, ktoré prispeli k premenám kultúrnej i spoločenskej situácie v globálnom kontexte a výrazne spochybnili Fukuyamovu tézu, že dejiny sa skončili.

Vágny pojem „postpostmoderna“ však neohlasuje len koniec postmodernej situácie. Signalizuje aj vedomie, že jej vplyvy sú neprehliadnuteľné a že chtiac-nechtiac sa stali podložím pre akékoľvek ďalšie modifikácie, pohyby či premeny v kultúrnej a spoločenskej oblasti. Jedným z týchto dôsledkov je aj fakt, že napriek množstvu snáh pomenovať príznaky prítomnosti, ktorá sa už atribútom postmoderny vymyká, nedospelo sa k jednotnej identifikácii paradigmy súčasnosti, ktorá by ju uchopila komplexne. Je paradoxné, že práve označenie „postmoderna“ zostáva nateraz poslednou rozpoznanou kultúrnou epochou, tak ako „postmodernizmus“ je posledným označením zreteľne vymedzeného jednotného umeleckého štýlu a poetiky. Paradoxné, keďže ich sebacharakteristika sa zakladala na odmietnutí akéhokoľvek princípu, ktorý by takéto určenia umožňoval.

A tak sme svedkami ako kultúrni a literárni teoretici, umenovedci a kurátori prichádzajú stále s novými, vzájomne si konkurujúcimi a polemizujúcimi „nálepkami“, z ktorých sa však doteraz žiadna nestala dominantnou. Od spomínaného postpostmodernizmu, cez hypermodernizmus, trans-postmodernizmus, pseudo-modernizmus/digimodernizmus, altermodernu, automodernu, metamodernizmus, „off-modern“ po špecifickejšie označenia konkrétnych tendencií v jednotlivých sférach umenia ako postirónia, performativizmus, „New earnestness/ New Sincerity“ („nová vážnosť“ či „úprimnosť“), prípadne „New Weird“ („nové podivno“) či nový romantizmus.

Tie najvýraznejšie a najambicióznejšie práce v tejto oblasti sa pokúšajú nadviazať – a to aj svojou vizuálnou podobou (obálkou) a štruktúrou – na knihu amerického marxistického teoretika Fredericka Jamesona z roku 1992 Postmodernism, or, the Cultural Logic of Late Capitalism, ktorá je pre rekapituláciu postmodernej situácie kľúčovým dielom. Jej vplyv sa  neobmedzuje len na analýzu kultúrnej, umeleckej i spoločenskej situácie v ére postmoderny od konca šesťdesiatych rokov. Myšlienky prítomné v Jamesonových analýzach v priebehu 21. storočia provokujú a inšpirujú stále nové pokusy pomenovať obrysy či príznaky aktuálnej kultúrnej paradigmy.

 Kniha F. Jamesona v časoch svojho vydania do nášho prostredia neprenikla, čo je vzhľadom na slovenskú intelektuálnu situáciu príznačné. Jasne priznaná ľavicová – marxistická – pozícia autora nebola s dominujúcim dobovým diskurzom zlučiteľná, rovnako ani kritický tón Jamesonových analýz postmodernizmu. Možnosť oboznámiť sa s ňou prišla až českým prekladom knihy, ktorý vydalo vydavateľstvo Rybka Publishers v roku 2016 pod názvom Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu.

Analýzy postmodernizmu, ktoré tu nájdeme, predstavujú prípad „čítania proti srsti“.  Postmodernu i postmodernizmus analyzuje F. Jameson ako zreteľne identifikovateľnú historickú, kultúrnu a umeleckú „epochu“. Všíma si jej výkony v jednotlivých oblastiach umenia, kultúry a spoločnosti, postupne sa venuje architektúre, literatúre, vizuálnym umeniam, ale i ideológii, teórii a ekonomike. Zo zreteľa nespúšťa celok, čiže kategóriu, ktorej sa samotná postmoderna vzpierala a hlásala jej koniec. Stavia sa tým do opozície takým výkladom postmoderny, ktoré tieto princípy spochybňujú v prospech diskontinuity, inakosti a fragmentárnosti. Ako  autor upozorňuje, samotná postmoderna síce zvestovala koniec veľkých príbehov, no sama sa stotožnila s naratívom o konci naratívov.

Jamesonove úvahy produktívne a predovšetkým inšpiratívne oponujú základným princípom postmoderny. Postmodernu a postmodernizmus uchopujú prostredníctvom periodizačného konceptu, „ktorého funkciou je usúvzťažniť vzostup nových formálnych funkcií v kultúre s vzostupom nových typov spoločenského života a nového ekonomického poriadku – ktorý sa často eufemisticky nazýva modernizácia, postindustriálna alebo konzumná spoločnosť, spoločnosť médií alebo spektáklu alebo multinárodný (nadnárodný) kapitalizmus.“ (Jameson, 1998, s. 3)

Dôležitú úlohu v jeho koncepcii zohráva pojem britského literárneho vedca a kultúrneho teoretika Raymonda Williamsa – „structure of feeling“, ktorý možno preložiť ako „štruktúra zakúšania“ (bližšie pozri Müller, 2014, s. 45). Ide o kultúrnu kategóriu, ktorá označuje „aktuálne prežívaný zmysel konkrétnej historickej periódy alebo skúsenosť konkrétnej generácie,“ pričom je to priestor, kde sa  „oficiálne vedomie epochy kodifikované v legislatíve a doktrínach, dostáva do interakcií s prežívanou skúsenosťou tohto obdobia a definuje a nastoľuje predstavy a hodnoty spoločné pre nejakú generáciu.“ (Macey, 2000, s. 366) „Štruktúra zakúšania“ sa manifestuje predovšetkým v oblasti umenia a literatúry, je historicky kontextualizovaná a premenlivá. Každej epoche dominuje nejaká hegemónna „štruktúra zakúšania“, ktorá sa dostáva do interakcií s minulými – reziduálnymi, prítomnými menšinovými alebo tvoriacimi sa(emergentnými) – štruktúrami.

 K najdôležitejším príznakom postmodernej kultúrnej situácie patrí podľa Jamesona strata povedomia o historicite.  Samotné etablovanie postmoderny sa začalo „grandióznou operáciou prepisovania“ (Jameson, 2016, s. 13) – postmoderné rozprávania s radikálnou skepsou prehodnotili modernistické kategórie progresu, esencializmu a utopizmu a sústredili sa skôr na príbehy zlomov a ruptúr: „... postmoderna (...) hledá spíše zlomy a události než nové světy, onen určující okamžik, po němž už nic není jako dřív, (...) či ještě lépe, hledá posuny a nezvratné změny reprezentace věcí a způsobu, jakým se věci mění. (...) změny pouze registruje a je si až příliš dobře vědoma toho, že obsahy nejsou nic jiného než další obrazy.“ (Tamže, s. 7) 

Vytratenie historicity, „historická hluchota“, konštatuje F. Jameson, vedú k „sebereferenční patologii, jako by se naše naprosté zapomínaní minulosti vyčerpávalo v prázdné, ale fascinované kontemplaci schizofrenní přítomnosti, ze své podstaty nesrovnatelné s čímkoli jiným“ (tamže, s. 11). Realita sa tu mení na „obrazy, nestále znaky a simulácie “ (Leitch, 2014, s. 121) a dominantným kultúrnym modusom sa stáva historické recyklovanie a remixovanie.

Ďalšou „z obetí“ postmoderných procesov je modernistický subjekt, ktorého pôvod siaha ešte do obdobia osvietenstva a ktorý je charakterizovaný „podnikavým a dovnitř orientovaným individualismem, s jeho ,charismatem‘ a paletou staromódních hodnot, v první řade ,géniem‘“ (Jameson, 2016, s. 371 – 372). S koncom takéhoto typu autonómneho a tvorivého subjektu, schopného transformovať realitu, mizne i figúra „veľkého spisovateľa/umelca“ (tamže, s. 385) vytvárajúceho jedinečný štýl, ktorý sa vzťahuje sa k dobovej skutočnosti. Rovnako sa stráca i umelecké dielo a nahrádza ho text (tak ako povedzme v literatúre sa už nehovorí o tvorbe ale o „písaní“). Tieto premeny však nie sú dané len odmietnutím princípov kultúrnej moderny, ktorá je vnímaná ako elitárska a klasicizovaná, ale súvisia aj so širšie platnou postštrukturalistickou predstavou o tom, že subjekt nie je ničím iným, ako výsledkom dominujúcich štruktúr.

Práve tento moment ahistorickosti a straty schopnosti prísť s niečím novým sa stal pre kultúrnu reflexiu situácie v novom miléniu veľmi dôležitý. Zrkadlí sa i v známej téze o konci dejín, ktorú v článku pre časopisThe National Interest v roku 1989 formuloval Francis Fukuyama, inšpirovaný Hegelovou koncepciou dejín pretlmočenou rusko-francúzskym filozofom Alexandrom Kojèvom, a v roku 1992 rozpracoval v kniheKoniec dejín a posledný človek.  

Podľa F. Jamesona, ako aj podľa ďalších ľavicových mysliteľov – spomeňme Slavoja Žižeka alebo Marka Fishera – takýto postoj, ktorý spochybňuje možnosť „udalosti“. Tá je v dejinnom, ale i filozofickom zmysle chápané ako niečo, čo „štruktúruje celé pole významov“ (Žižek, 2014, s. 6), spôsobuje radikálne zlomy skutočnosti. „Mení rámce, ktorými nazeráme na svet“ (tamže), ide ruka v ruke s faktickou elimináciou budúcnosti, so zaseknutím sa v permanentnej prítomnosti a s neschopnosťou formulovať alternatívy voči nej. Jameson i tento postoj chápe ako spoločensky a ideologicky determinovaný a považuje ho za výraz „neskorého kapitalizmu“.

Z predstavy o „bezudalostnosti“, zotrvávaní v nehybnosti vychádza i bezprostredná odpoveď na „koniec dejín“ od francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu – kniha Spectres de Marx (1993, v slovenčine ako Strašidlá Marxa, 2011). Opisuje tu situáciu „post-dejinnosti“, ktorú charakterizuje akési „zrútenie času“, či presnejšie jeho „vykĺbenie“ („time out of joint“). Derrida tu odkazuje na verše z Hamleta: „The time is out of joint; O curs'd spite,/ That ever I was born to set it right!“ – v slovenskom preklade Jozefa Kota: „Čas vykĺbil sa: údel úbohý,/že ja ho musím stavať na nohy!“ (Shakespeare, 1994, s. 38).

V situácii „bez udalostí“, v stave bezčasia, „bezvekosti“ sa stávame svedkami straty historickej perspektívy, ktorú strieda anachronizmus (narušenie časovej následnosti): „Protičasovosť. The time is out of joint. (...) Doba sa vymkla zo svojich kĺbov. Všetko, počnúc časom, sa zdá byť rozvrátené, nesprávne či neoprávnené.“ (Derrida, 2011, s. 72.)  Minulosť v tejto situácii pretrváva v podobe prízrakov, ktoré sa neustále vracajú vo forme kultúrneho „retra“ či nostalgie. Derrida pre tento charakter pretrvávania minulosti používa pojeml’hantologie (odvodené od slova „prízrak“, v slovenskom preklade Derridovej knihy je tento pojem preložený pomerne nešťastne ako „strašidlológia“, preto budem používať originálnu podobu). Nadväzuje na jeho filozofický koncept différance, predstavujúci ústredný pojem postštrukturalistickej filozofie, ktorého rozšírenie do ďalších humanitných oblastí viedlo k spochybneniu esencialistických konceptov (Zapf, 2006, s. 139) a zdôrazneniu princípu radikálnej inakosti. Derridova l’hantologie má tvoriť protiklad ku klasickej ontológii (tento vzťah je zdôraznený i podobným znením oboch slov vo francúzštine), pracuje s časovým aspektom a odkazuje k „rozpojeniu času“, k virtuálnej existencii, ktorá je uchopiteľná vzťahom „už nie“ alebo „ešte nie“  (Fisher, 2014, s. 18). V konečnom dôsledku vedie k nemožnosti uchopiť prítomnosť, čokoľvek o nej vypovedať.

Hoci pôvodne sa tento koncept vzťahoval k postaveniu Marxovho učenia, po kolapse socialistického bloku po ňom siahli predstavitelia britskej kultúrnej teórie, aby charakterizovali situáciu kultúry v prvom desaťročí 21. storočia, ktorá sa vyčerpala vo variáciách už jestvujúcich foriem. Aplikoval sa predovšetkým v reflexii britskej populárnej kultúry – napr. na oblasť elektronickej hudby (hudobný label Ghostbox) alebo televíznych seriálov (Life on Mars).

Obdobný typ návratu či pretrvávania minulosti identifikuje i F. Jameson a vníma ho ako symptóm zlyhania schopnosti identifikovať vlastnú prítomnosť, ktorej podoba sa v konečnom dôsledku obmedzuje na „novou kombinaci různých stereotypů minulosti“ (Jameson, 2016, s. 17)^. Označuje ho ako deco-nostalgiu (tamže), ktorá sa od nostalgie líši absenciou afektu. Jameson následne chápe postmodernu ako dôsledok „mizení či zablokování (...) historicity (...) její krizi a paralýzy, oslabení a potlačení“ (tamže, s. 345), ktorej následkom je neschopnosť predstaviť si „žádnou budoucnost v jakékoli podobě“ (tamže, s. 348).

 Výrazom tejto nemožnosti dospieť k stabilným, konštituujúcim princípom súčasnosti, ako i nostalgického vzťahu minulosti sa stáva koncept postmodernej irónie. Irónia tu nieje prítomná ako rétorická figúra založená na subverzii významu, ale stáva sa komplexným postojom, spôsobom vzťahovania sa ku svetu, „modusom vedomia“. Zotrvávanie medzi ironickým a nostalgickým modusom sa tak stáva príznačným atribútom postmodernej situácie. F. Jameson v tejto súvislosti hovorí o momente, keď už takéto postupy stratia svoj objekt, stráca sa ich vzťah s originálom, ktorý podvracajú a relativizujú, a ostane len diverzita a heterogenita. Paródia mení na pastiš (Jameson, 1998, s. 5). Výsledkom je „prázdna irónia“ (blank irony) odkázaná „imitovať mŕtve štýly, hovoriť cez masky a hlasmi štýlu imaginárneho múzea. (...) Súčasné alebo postmoderné umenie sa stane umením pre seba novým spôsobom, ba čo viac, znamená to, že jeho principiálny odkaz bude zahŕňať nevyhnutné zlyhanie umenia a estetiky, zlyhanie nového, uväznenie v minulosti“ (tamže, s. 7).

Takže postmoderná irónia je pôvodne síce subverzívny, ludistický postoj k minulosti, ktorý simuluje pohyb, no zároveň akceptuje, že z tejto hry, resp. procesu nemôže vzhľadom na prítomnosť vzísť niečo kvalitatívne nové, „esenciálne“. Pôvodne je aktom oslobodenia sa od minulosti, snahou uniknúť tlaku minulých výkonov, ktoré sa postupom času klasicizovali a kanonizovali: „V tom tudíž spočívá ono ulehčení postmoderny, které smetlo různé modernistické rituály a produkci forem znovu otevřelo všem, kdo měli chuť se jí věnovat – ovšem i za cenu zničených formálních hodnot modernismu (nyní považovaných za „elitářské“) spolu s řadou souvisejících klíčových kategorií jako byli dílo či subjekt.“ (Jameson, 2016, s. 385)

Keďže však, ako F. Jameson podotýka „formální hravost, nahodilá produkce nových forem či radostné brakování těch starých v nás nedokáže navodit tak uvolněné a vnímavé rozpoložení, v nějž by se nějakou šťastnou náhodou mohla zrodit „velká“ či „signifikantní“ forma“, tieto iniciatívy sa napokon končia ako uväznenie v minulosti, pretrvávanie v „imaginárnom múzeu“, čiže opäť v „bezudalostnosti“ – v „rozpade času“ – a  premene prítomnosti na prízrak.

Výsledkom tejto formálnej nostalgie je efektná simultánna existencia nezlučiteľných fragmentov minulosti v priestore, kde princíp kontinuity nahrádza inakosť a juxtapozícia: „... jde o prostorový fenomén v tom nejzákladnějším smyslu, nebo ať již různé prvky, které se ve své postmoderní neslučitelnosti kombinují, pocházejí odkudkoli – z odlišných časových pásem nebo z nesouvisejících přihrádek sociálního a materiálního univerza –, silně pociťováno je právě jejich prostorové oddělení. Odlišné momenty historického či existenciálního času jsou zde jednoduše zařazeny na odlišná místa; pokus o jejich byť i jen dílčí zkombinování neklouže nahoru a dolů po časové stupnici (...), nýbrž přeskakuje sem a tam napříč hrací deskou, kterou konceptuálně uchopujeme jako distanci.“ (Tamže, s. 451)

Strata kontinuity, sústredenie sa na zlomy a radikálnu inakosť, ktorú zároveň sprevádza neschopnosť prichádzať s novými podnetmi, je výrazným momentom pochmúrnej diagnostiky prvej dekády nového milénia britského kultúrneho teoretika Marka Fishera v knihe Capitalist Realism z roku 2009 (čes. Kapitalistický realismus, 2010). Podľa neho sú príčinami úzkosti, „že se nic nové nemůže stát“ (Fisher, 2010, s. 15), sprevádzanej „mnohem chroničtějším pocitem vyčerpání a kulturní a politické sterility“ (tamže, s. 17) .

Kým F. Jameson a vlastne i J. Derrida mapujú postmodernú situáciu ako ešte stále prebiehajúcu epochu, M. Fisher s odstupom desaťročí rekapituluje jej následky. Tvrdí, že esenciálna nemožnosť nového spätne poznamenáva náš vzťah k minulosti a kultúre a jej pamäti: „Nové se definuje v reakci vůči tomu, co je již etablované, a to se zase musí zpětně rekonfigurovat v reakci na nové. Eliot říká, že pokud se vyčerpá budoucnost, nezůstane nám ani minulost. Tradice neznamená nic, když není ustavičně zpochybňována a modifikovaná. Kultura, která už je jen udržována při životě, není žádná kultura.“ (Tamže, s. 12)

M. Fisher opisuje tieto procesy v knihe Ghost of My Life. Writing on Depression, Hauntology and Lost Futures (2014), pričom vo svojich analýzach vychádza z Derridovho konceptu l’hantologie i Jamesonovej „deco-nostagie“. Ústrednou charakteristikou súčasnosti, t. j. kultúry 21. storočia, je podľa neho anachronizmus, „zosuv nespojitých časových periód do seba navzájom“ (Fisher, 2014, s. 5) , ktorý má byť symptómom zlyhania času. Vyúsťuje do pocitu, že „život pokračuje, no čas sa akosi zastavil“ (tamže, s. 6), a to i napriek všadeprítomnej požiadavke inovácií. Kultúra a umenie stratili schopnosť uchopiť a vyjadriť prítomnosť, pretože tá už jednoducho neexistuje (tamže, s. 9), a pretrvávajú ako retrospektíva a pastiš.

V takejto situácii, pokračuje M. Fisher, nie je možná ani budúcnosť. Prízračnou sa stáva nie len minulosť, ale i budúcnosť. Znovu vracia k základnej téze svojho konceptu „kapitalistického realizmu“ o nemožnosti predstaviť si alternatívu k dnešku. Nie je možné dospieť k niečomu ako „Zeitgeist“ a budúcnosť je predstaviteľná len ako dystópia, kde sa reprezentovaný svet od tej aktuálnej reality radikálne nelíši, má skôr podobu hypertrofovanej a vyčerpanej verzie dneška, „opakovaní a variace téhož“ (Fisher, 2010, s. 11).

Príznaky kultúry a umenia v ére „po konci dejín“, ktoré spomínaní myslitelia – s výrazným kritickým odstupom, zohľadňujúc spoločenské a geopolitické kontexty – identifikovali ako dôsledok postmodernej situácie (nemožnosť udalosti, ustrnutie, nehybnosť, ale i zmiznutie subjektu a „skutočnosti“, resp. prítomnosti), nachádzame i v slovenskej literatúre po roku 1989. Predstavitelia dobového literárneho života sa tieto príznaky chápali ako manifestáciu novonadobudnutej slobody, ako súčasť deštrukcie mocensky inštalovaného kultúrneho kánonu a spoločenských pomerov. Je preto pochopiteľné, že ich interpretovali inak, ako sa reflektovali v západnom kontexte. Postmoderné postupy v literatúre v priebehu deväťdesiatych rokov poskytovali možnosť dekonštruovať nielen hodnotový systém bezprostrednej minulosti, ale umožňovali i kriticky sa vyjadrovať k národnoobrodeneckým mentálnym schémam, pretrvávajúcim v slovenskej kultúre z predchádzajúceho storočia.

Predstava o „bezudalostnosti“ konca dejín, ktorá dominovala v reflexii prítomnosti v západnej kultúre, nebola istý čas v prípade post-komunistických krajín vnímaná. Možnosť formulovať si predstavu o budúcnosti poskytoval naratív spoločenskej tranzície (definitívna premena postsocialistickej ekonomiky na trhovú , integrácia do EÚ a euroantlantických truktúr), reprezentovaný motívom „návratu na Západ“.  Spoločnosť bola teda ešte na ceste k svojmu konečnému cieľu, mala svoju predstavu o budúcnosti.

Už na prahu nového tisícročia sa však nielen v aktuálnej literárnej produkcii, ale i v rekapitulácii stavu, do ktorého literatúra dospela po desaťročí, objavujú práve motívy ustrnutia, nehybnosti, koexistencie fragmentov minulého a nemožnosti nového, ako i pocitov umeleckej a kultúrnej sterility a vyčerpanosti. Čoraz zreteľnejšie bolo tematizovanie momentov ustrnutia v prechodnom (tranzitívnom) stave bez možnosti dospieť ku koncu. I v našom, „postsocialistickom“ kontexte sa teda dospelo k stavu „post-historickému“, k situácii permanentnej, bezbrehej a zároveň vyčerpanej – „bezudalostnej“ – súčasnosti. Ide teda o neprehliadnuteľné korešpondencie s Jamesonovými analýzami postmodernizmu. Zdá sa, že české vydanie jeho knihy môže poskytnúť dôležité metodologické prostriedky pre literárnohistorickú analýzu éry, ktorá v našom vedomí ešte stále pretrváva ako „bezbrehá súčasnosť“.

Text je výstupom z výskumného projektu Príbehy „vykĺbeného času“ (Aktuálna slovenská próza v ére nehybnosti). Realizáciu výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Literatúra:

DERRIDA, Jacques: Strašidlá Marxa. Bratislava : Vydavateľstvo Európa, 2011.

FISHER, Mark: Ghost of My Life. Writing on Depression, Hauntology and Lost Future.Wincester, UK : Zero Books, 2014.

FISHER, Mark: Kapitalistický realism. Praha : Rybka Publishers, 2010.

FUKUYAMA, Francis: The End of History?. In: The National Interest, 1989, 16, s. 3 –18.

JAMESON, Frederick: Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu. Praha : Rybka Publishers, 2016.

JAMESON, Frederick: The Cultural Turn. London – New York : Verso, 1998.

LEITCH Vincent B.: Literary Criticism in the 21st Century. London-New York : Bloomsbury Academic, 2014.

MACEY, David: The Penguin Dictonary of Critical Theory. London : Penguin Books, 2000. MÜLLER,Richard: Obměny kultury, obměny materiality. In: Josef Šebek (eds.): Texty v oběhu. Antologie z kulturně materialistického myšlení o literatuře. Praha : Academia, 2014.

SHAKESPEARE, William: Hamlet. Bratislava: Hevi, 1994.

ZAPF, Hubert: Dekonstruktivizmus. In: NÜNNING, Ansgar (ed.): Lexikon teorie literatury. Brno: Host, 2006, s. 139.

ŽIŽEK, Slavoj: Event. London: Penguin Random House UK, 2014, s. 6.