Plav

Šéfredaktor Knižnej revue Matúš Mikšík si všimol v denníkovej próze Ľuboša Bendzáka Samota je moja staršia sestra, že autor má nesprávne názory. Upozornil na to v editoriáli Keď básnik stráca kontakt s realitou (KR č. 3/2018). Zároveň sa mu zdalo, že v diskusnej relácii Literárny kvocient sa týmto názorom – keď už bola reč o Bendzákovej knihe – nevenovala napriek jeho snahe (bol jedným z diskutujúcich) patričná pozornosť. Píše o tom: „... aj som to v istom momente nadhodil, aj sa k tomu vyjadrili moji kolegovia a kolegyňa v diskusii, ale – téma z toho nebola“. Nechávam na vašu predstavivosť, ako sa možno k veci vyjadriť a neurobiť z nej tému: ako účastníkovi podujatia sa mi skôr zdá, že v konkurencii viacerých ponúkajúcich sa tém bola napokon reč skôr o literatúre, než o názoroch. Ale áno, nevytvoril sa tam dostatočný priestor pre mravné rozhorčenie sa. Na rad musel prísť editoriál, aby Bendzákovi vysvetlil, že jeho názor na dobu, v ktorej žijeme („deštruktívny matriarchát“) „je nielen hlúpo zjednodušujúci, ale aj hlúpo hlúpy a vo svojej hlúposti môže byť aj nebezpečný“. Prečo štyrikrát hlúpy, čím nebezpečný – to už Mikšík ďalej nevysvetľuje. Zrejme sa to má rozumieť samo sebou. Bendzák si dovolil prejaviť sa ako mizogýn, čo nemal.  

Polemizovať s názormi vyslovenými v literárnom diele sa iste dá, ale o jeho hodnote nám to veľa neprezradí. Umravňovať dielo v intenciách aktuálnej politickej korektnosti vyzerá síce šľachetne, ale je to aktivita fatálne sa míňajúca so zmyslom literatúry tohto typu. Bendzák napísal autobiografickú prózu, stal sa jej pozoruhodným protagonistom a prirodzene aj nositeľom určitých názorov, predsudkov, presvedčení. Čitateľ tu má dve možnosti, obe rovnako legitímne a nerovnako produktívne. Môže si z diela vylúpnuť jednotlivé názory bez ohľadu na ich funkciu v jeho štruktúre, a potom sa s nimi stotožňovať alebo hádať. Môže ich však aj pochopiť ako prvky významovej výstavby autobiografickej prózy, ako súčasť subjektu, ktorý má iné ambície než byť príkladom pre iných. Jeho hlavným problémom a úlohou je byť sám sebou, nájsť sa a priznať sa k sebe, áno, aj k vlastnej úbohosti, trápnosti, banalite... Asi až na tejto úrovni sa dá opatrne hovoriť o stotožnení čitateľa s protagonistom – približne v takom zmysle, že podobné, veľmi ľudské trápenia neobchádzajú nikoho z nás. Autobiografické písanie ako hľadanie sa – nie predvádzanie svojej krajšej tváre – má často excesívnu podobu; je aj vymedzovaním sa a odmietaním osvedčených a prevarených právd. Privátne písanie slávnych autorov, napr. korešpondencia alebo denníky, prináša ich priaznivcom veľa rozčarovania: ušľachtilí géniovia schádzajú z piedestálu ako zatrpknutí, malicherní, voči svetu nespravodliví a márnomyseľní obmedzenci. V horšom prípade aj ako rasisti alebo antisemiti (Jakub Deml). Ale aj zlý príklad môže mať svoju výchovnú cenu, môže kultivovať a pritom byť dobrou literatúrou. Horšie je to naopak. Podstatné riziko sprevádzajúce snahu literatúry pôsobiť na ľudí pred vyše polstoročím pomenoval Alexander Matuška: „Skoro by sa žiadalo povedať, že neexistuje nijaká cena, za ktorú by sa literatúra mohla vzdať svojho pôsobenia na ľudí... Ale nie, taká cena tu existuje: nerobiť z dobrých citov zlú literatúru.“ 

Môže nás však tešiť, že škody, ktoré svojím písaním napáchal Bendzák, napravuje Knižná revue. Podľa bilancie šéfredaktora v najnovšom čísle vyhrávajú ženy autorsky 10 : 3 (v recenznej rubrike dokonca 11 : 1!). Mám trochu obavy z toho, čo sa dá takto zrátať. Príliš to pripomína tú bradatú anekdotu o Rusovi, ktorý popieral existenciu antisemitizmu v Sovietskom zväze, a na podporu svojho názoru uviedol presný počet Židov, ktorí hrajú v leningradskej filharmónii. Američan mu na to odvetil, že pravdepodobne aj v newyorskej filharmónii hrajú nejakí Židia, no, bohužiaľ, mu nemôže povedať koľkí, pretože ich nemajú spočítaných.

Bendzák si svoje ja buduje v primeranom a tradičnom žánri autobiografickej prózy. Mikšík inovatívne ako priestor subjektívnych projekcií využíva editoriál. Doteraz sa mi zdalo, že  úlohou úvodníka je predstaviť časopis, prípadne vyjadriť sa k nejakej závažnej aktuálnej téme, ale Knižná revue mi ukázala, že to ide aj inak. Editoriál sa môže stať priestorom, v ktorom sa predstavuje šéfredaktor: v tom aktuálnom ho spoznávame ako skromného mladého účastníka literárneho života (v rámci LQ „absolvoval svoju prvú diskusiu“), ktorý na rozdiel od iných nie je „profesionálom“, pretože „nemá ani 30 a ani doktorát“. Mohlo by sa najprv zdať, že tento deklarovaný „amaterizmus“ sa týka ochoty pracovať na úseku literatúry zadarmo. Zrejme však ide o niečo iné, na prvý pohľad nie tak zrejmé. Mikšík sám seba vyčleňuje spomedzi profesionálov, pretože nedokáže byť „precízne chladný“ a pozrieť sa na vec „z čisto profesionálneho hľadiska“, deklaruje sa ako „človek“ a čitateľ (nevie Bendzáka „prijať ľudsky (teda čitateľsky)“). Veru tak, niet nad to vedieť, čo si myslí Mikšík o Mikšíkovi. V tomto sebastvorení prostredníctvom slova sa približuje ku kritizovanému Bendzákovi. Odpoveď na otázku, či lepším priestorom pre takúto aktivitu je próza alebo úvodník, je, samozrejme, vecou názoru. 

(13. 4. 2018)