Plav

K taxidermickým záľubám v literárnej vede a ako im vzdorovať

Charles Bernstein v jednej z esejí vo svojom Útoku ťažkých básní (Attack of the Difficult Poems, 2011, s. 13 – 14) píše, že v literárnej vede napätie medzi starými a novými metodológiami ústi do troch chápaní poľa – prvé chápe disciplínu ako danú objektom skúmania, ktorý definuje v tradičných intenciách, druhé sa zhoduje na tom, že pole je definované predmetom, ten ho však rôznymi smermi posúva, rozširuje, a tretie literárnu vedu definuje nie vo vzťahu k objektu, ale na základe typov stratégií čítania. Hrozbou pre disciplínu podľa neho pritom nie je to, že niektorý z prístupov nadobudne prevahu, ale predstava, že by v tejto veci mal existovať všeobecný konsenzus. V prístupoch k bádaniu v oblasti slovenskej poézie môžeme v týchto intenciách hovoriť – okrem iných – o kánonotvorných, kánonoochranárskych a kánonoboreckých tendenciách (výpočet, samozrejme, nie je konečný a ani túto ambíciu nemá). Prvú z nich síce na prvý pohľad charakterizuje obdiv k objektu, hraničiaci s posvätnou úctou, ten však nezabraňuje subjektu predmet rozkladať, perforovať, preparovať, penetrovať, plátať a zliepať. Objekt sa potom vloží do vitríny a stavia sa na obdiv, často bez ohľadu na to, či bol pred týmto procesom obdivu-hodnejší ako iné potenciálne objekty. Druhý prístup takto upravený objekt oprašuje, leští a bráva na výstavy. Kánonoborecké tendencie sa na rozdiel od prvých dvoch stratégií nezaštiťujú deklarovanou nekonfliktnou úctou k objektu, ale zviditeľňujú procesy lepenia, (p)látania, penetrácie, preparácie, perforácie a rozkladania, ktorými objekt prešiel, a rekonštruujú ho v nemuzeálnych prostrediach.

Dedičstvo oneskorenej národnej emancipácie spolu so špecifikami vývinu slovenskej literatúry a kultúry v druhej polovici 20. storočia a s konštantným skromným rozsahom a dosahom literatúry v slovenčine spôsobujú, že tretí z prístupov – hoci nesporne najviac v súlade s aktuálnym stavom poznatkov v humanitných vedách vo svete – je v slovenskej literárnej vede skôr vzácny. Jednou z osobností, ktorá takto bez taxidermickej bázne, ale zato so skutočnou vášňou dlhodobo kriticky reflektuje slovenskú poéziu a širšie literatúru, je Valér Mikula, ktorému minulý rok vyšla komentovaná antológia Socialistický realizmus v slovenskej poézii (2017).

          Znášanie znôšok a ich deľba

V úvode knihy autor problematizuje terminologické aspekty pertraktovanej témy, primárne absenciu štruktúrnych poetologických prvkov a k nim prislúchajúcu teóriu, ktoré by determinovali príslušnosť textu k socialistickej poézii. Socialistický realizmus totiž, ako autor píše, „nie je realizmom, ba ani socialistickým“ (s. 4). Proti použitiu tohto označenia však, ako dodáva, nemožno namietať, keďže je nespornou realitou literárneho a literárnovedného diskurzu, do ktorého ho pojali „tvorcovia i kritika“ (s. 4). Definičné mantinely, na základe ktorých možno isté básnické výstupy označiť za socialistickorealistické, autor teda stavia primárne na empirickom základe – vychádza najmä zo „znôšk[y] [...] jestvujúcich textov“ (s. 3), ktoré „boli písané v intenciách komunistickej ideológie“ (s. 4) a z ideologických postulátov, ktoré túto poéziu projektovali (s. 7 – 8). Prítomnosť jednoznačnej a vopred danej ideológiepritom možno považovať za legitímne kritérium, keďže, ako uvádza aj autor, „ako táto doktrína sama hlása, prvotný je obsah, nie forma“ (s. 4).

Vstupná kapitola Proletárska poézia okrem iného vyčleňuje základné polohy socialistickej poézie: (1) proletársku poéziu a poéziu davistov, ktoré síce podľa Mikulu nedosahujú estetické kvality, no ktoré z hľadiska ideového zamerania v kontexte svojej doby (medzi dvoma svetovými vojnami) považuje za legitímne, (2) texty nových povojnových a pofebruárových autorov a autoriek, ktoré rôznymi diskurzívnymi stratégiami z pojmu chudoby robia nástroj, ktorý legitimizuje „akékoľvek neetické správanie, ale aj nastoľovanie novej nespravodlivosti“ (s. 11), (3) artistnú podobu socialistického realizmu a (4) texty autorov a autoriek, ktorí zameranie svojej tvorby v pofebruárovom období prispôsobili zmeneným politickým podmienkam.

A čo je socialistickorealistická báseň

Ťažiskom – tematicky aj rozsahom – knihy je druhá kapitola Socialistický realizmus, v ktorej Mikula identifikuje a interpretuje jednotlivé aspekty typické pre socialistickorealistickú poéziu. Mentálnu situáciu dobového básnika autor charakterizuje ako „stav medzi dvoma vojnami, alebo možno ešte presnejšie, stav permanentnej vojny“ (s. 28), teda ako „socialistický panmilitarizmus“ (s. 28), pričom vďaka ďalšej analýze je potom možné ako centrálny modus správania v tematickom pláne socialistickorealistických básní identifikovať násilie (s. 126). V tejto poézii ďalej možno zaznamenať „drastickú redukciu sféry ľudského bytia“ (s. 32) a oslabený „vzťah znaku ku skutočnosti“ (s. 33).

Primárnosť ideologického filtra bola celkom zjavná aj pri cestopisných básňach, v ktorých dochádza ku krajnej naturalizácii exotického (s. 103) a k napĺňaniu predpripravených schém polarizovaného hodnotenia sveta. Podkapitola analyzujúca zobrazenie mužských a ženských rodových rol v socialistickorealistickej poézii dospieva k záveru, ktorý do veľkej miery koreluje aj so súčasnými sociologickými analýzami. Tie rolu socialistického štátu interpretujú ako paternalistickú, a teda takú, ktorá znemožňuje agentizáciu a tým aj vytváranie vzorov rodových rol na individuálnych a konkrétnych rovinách (pozri napr. Vyvlastněný hlas, 2015): „štruktúra rodiny v socialistickorealistických básňach tak funguje podvojne: na najvyššiu a univerzálnu úroveň sú inštalovaní Veľký Otec (Stalin, Gottwald atď.) a Veľká Matka (komunistická strana, Moskva) a až o stupeň nižšie sa nachádza konkrétny (ale zameniteľný) malý otec a malá matka, takpovediac otec-milión a matka-ovečka“ (s. 123). Škoda len, že sa stať nedostáva k analýze náplne rodových rol aj v básňach písaných ženami (tie pri tejto téme nie sú zastúpené ani v antologickej pasáži). Keďže však apriórnosť vzťahov, ktoré sa do socialistickorealistických textov dostávali zhora, bola paušálna, dá sa do istej miery predpokladať, že obraz by sa neveľmi zmenil.

Diktát optimizmu a upratovanie v novoreči

V poslednej kapitole s názvom Angažovaná poézia sa autor venuje socialistickorealistickej poézii sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Miera, do akej bola primárnosť ideologického obsahu pred ostatnými zložkami básne explicitná, pritom v tomto období nebola natoľko vysoká a za jeden z hlavných znakov tejto ideologicky afirmatívnej poézie autor označuje „redukovanie mnohosti bytia“ (s. 152), čo znamenalo, že „skutočnosť bola zredukovaná na pozitívnu sféru a to negatívne sa opäť ocitlo v oblasti tabuizovanej reality (pokiaľ išlo o ‚náš‘ svet)“ (152) a že texty sa vyznačovali príklonom „k dobovo forsírovaným hodnotám“ (s. 153).

Do záverečnej kapitoly autor vradil aj diskusiu o označení obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Termínom, ktorý možno podľa Mikulu použiť bez odstupu, teda bez úvodzoviek či kvalifikátora tzv., je normalizácia. Tá síce bola súčasťou jazyka dobovej ideológie, prostredníctvom ktorého moc historické udalosti interpretačne manipulovala tak, že ich umiestňovala na os nenormálny (šesťdesiate roky) –normálny (sedemdesiate a osemdesiate roky), dnes však podľa autora „v tomto termíne môžeme aktualizovať primárny kmeňový význam ‚norma‘, čo vo vzťahu k uvedenej historickej situácii znamená direktívne normovanie, vrátane estetickej normatívnosti“ (s. 149). Keďže zároveň lexéma normalizáciav literárnovednom diskurze, ale širšie aj v spoločenských a humanitných vedách a bežnom verejnom diskurze nadobúda primárne obsahy späté s udalosťami sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a jej aktuálne použitie na pomenovanie súčasných udalostí a praxe – napr. v kontexte „dozerajúcich a trestajúcich“ inštitúcií pôrodníc (Debrecéniová, J. [ed.]: Ženy – Matky – Telá, 2015) alebo v iniciatíve Nechceme normalizovať Romboid z r. 2015 – sa spravidla viaže na ustálenie a akceptovanie prístupov, ktoré obmedzujú slobodu a má jednoznačne negatívne hodnotiace odtienky, navrhované zjednotenie použitia termínu možno považovať za legitímne. V inej situácii je označenie angažovaný, pri ktorom autor v kontexte dobovej ideologicky determinovanej tvorby na viacerých miestach používa nástroje vytvárania dištancie, ak je však z kontextu zrejmé, o aký typ angažovanosti ide, od explicitnej špecifikácie upúšťa. Rozlišovanie viacerých sémantických kontextov a hodnotových náplní tohto adjektíva autorovi umožňuje použiť ho aj v odlišnom kontexte („osobn[á] angažovanos[ť]“, s. 200), zároveň však reflektuje aj jeho spätosť s inými obdobiami a nevylučuje jeho ďalšie použitie v kontexte súčasnej literatúry (o termíne angažovaná poézia vo vzťahu k súčasnej poézii sa pred pár rokmi diskutovalo v Romboide 9 – 10/2014).

Guilty pleasure = perverzná rozkoš z textu

Antologická časť publikácie je rovnako zaujímavá ako literárnovedné pasáže. Užitočná je nielen preto, že po týchto básňach a zbierkach dnes z dôvodu ich nízkej estetickej hodnoty siahne len málokto – plní teda dôležitú (aj didaktickú) funkciu z hľadiska literárnej pamäti –, ale aj vďaka katalogizácii a exemplifikácii jednotlivých tematických okruhov skúmaného korpusu. V takomto prierezovom čítaní je možné veľmi dobre priamym kontaktom s textom postihnúť aspekty, ktoré autor zhŕňa v interpretačných pasážach, sledovať vlastné vývody a inšpirovať k ďalšiemu výskumu. Naplno si tak okrem iného „vychutnáme“ absurdnosť obraznosti týchto textov či ich odpojenie od prirodzenosti a autentického zážitku. Tie veľmi dobre ilustrujú napr. verše básne Otec z básnickej zbierky Ozbrojená láska (1953) od Vojtecha Mihálika: „Aj do spálne / tak každý večer s nami vkročí [Gottwald]“ (s. 71), kde celkom prirodzená konotácia spálne ako miesta nielen na spánok, ale aj na fyzickú intimitu je potlačená až do neexistencie a kde nový kult nahrádza staršiu ikonu, bdejúcu nad spánkom pracujúceho ľudu. Pri dnešnom čítaní je však – a takáto rekontextualizácia je veľkou prednosťou opätovného publikovania týchto textov – ťažké potlačiť paralelu, v ktorej sa intímny heterosexuálny akt (iný totiž v tomto období, ako poznamenáva aj Mikula, nebolo možné tematizovať) pri potlačení jeho fyzického rozmeru mení z religiózneho úkonu („ploďte a množte sa“, Gn 1,28) na akt štátotvorný, na akt, ktorého výsledkom sú „Gottwaldove deti“.

          Nie, heslá z Wikipédie nám ani v budúcnosti stačiť nebudú

Doplnok slovníkového charakteru v závere publikácie čiastočne plní didaktický zámer deklarovaný v úvode, na viacerých miestach však prispieva i k jemnej korekcii kanonizovaných obrazov autorov a autoriek, ktorých texty Mikula vybral do antologickej časti. Štruktúra hesiel vychádza z ich podoby v Slovníku slovenských spisovateľov (ak sa v ňom daní básnici a poetky ocitli), ktorého autorský kolektív Mikula v roku 1999, resp. 2005 (2. vydanie) viedol. Heslá sú vo všeobecnosti krátené, na niektorých miestach sa tým zároveň odstraňujú drobné pokusy o nadhodnotenie, resp. ospravedlnenie diel, na viacerých miestach do vstupov zas Mikula vkladá nové informácie a preštylizovaním posúva optiku nazerania, resp. zjednocuje perspektívu (napr. odstraňuje „tzv.“ pri normalizácii). Tak je pri profile Jána Šimonoviča v súvislosti s jeho redakčnou činnosťou v Smene doplnené, že „presadzoval normalizačné zásahy do textov“ (s. 220) a pri Jánovi Švantnerovi sa zas objavuje informácia o tom, že v básnických začiatkoch „bol v opozícii voči Mihálikovej ‚škole’ mladých básnikov, postupne sa však konformizoval s normalizačnou ideológiou“ (s. 222). Výraznejší zásah možno nájsť v profile Ľubomíra Feldeka, kde autor dopĺňa informáciu o jeho úzkej spolupráci s Miroslavom Válkom, popisuje taktiku tzv. pozitívnej kompromitácie („publikovanie zbierok dovtedy zakázaných autorov za cenu včlenenia angažovaných básní“, s. 205), ktorú Feldek Válkovi pomáhal uviesť do praxe, a koriguje jeho automýtizujúce protirežimové pôsobenie („v medziach dovoleného vystupoval ako kritik režimu, zaštiťujúc sa jednak Válkom, jednak niektorými svojimi angažovanými básňami“, s. 205).

          Nech dlažobné kocky lietajú

Socialistický realizmus v slovenskej poézii je výnimočný nielen tým, že prináša aj antologickú časť a smeruje ku komplexnému analytickému pohľadu na ideologicky dotovanú slovenskú socialistickorealistickú a normalizačnú poéziu, ale aj optikou, ktorú si zvolil. Na rozdiel od pohľadov, ktoré ospravedlňujú básnické produkty danej doby ľudskou situáciou autorov a autoriek či ich prípadnou nevedomosťou a naivitou, hľadajú estetické kvality na rovine formy alebo sa v korpuse snažia nájsť prvky, ktoré ideológii vzdorujú (ak dané obdobie vo výskume neobchádzajú celkom). Socialistický realizmus v slovenskej poézii sa dokázal k textom aj literárnym pohybom postaviť s adekvátnym kritickým odstupom bez toho, aby pohľad na zvolený výsek znásilňoval do druhého extrému. Je viac ako radostné, že pri pokusoch o nezaujaté priblíženie sa k situácii v literatúre (a kultúre a spoločnosti) za štátneho socializmu (ale aj v iných obdobiach) sa nemusíme aj vďaka prácam Valéra Mikulu spoliehať primárne na paralelné texty o iných kultúrach či na texty písané kvalifikovanými a jazyka znalými nezaujatými vonkajšími pozorovateľmi, za ktorými slovenská literatúra darmo túži.

          (2. 4. 2018)