Na margo Šulíkovej Agávy:
ku vzťahu predlohy a filmovej adaptácie
glosy
Prvú sériu kritických ohlasov má už film Agáva za sebou. Recenzenti z kultúrnych rubrík väčšiny tunajších denníkov sa nad režijným debutom scenáristu Ondreja Šulíka zhodli v tom podstatnom: film je „mimo“, nečasový, z tých, na aké radi a bez problémov zabudneme.
Dekadentný nie ako kongeniálne stvárnenie literárnych východísk, ale vo vzťahu k súčasnosti, ako definitívny pohreb jednej vyžitej línie domácej kinematografie, „dušekovsko-šulajovsko-nvotovského videnia života a vesmíru, ktoré dospieva za horizont duchaplnej prázdnoty“ (Krekovič v Denníku N). Polemizovať s náhle prebudeným kriticizmom našej kultúrnej publicistiky by bolo zbytočné, film je naozaj slabý, mdlý, podvyživený (jedinou motiváciou, prečo sa ho zastať, by mohol byť postoj, aký zaujal pri obrane literatúry rozprávač jednej z Vilikovského próz: „Ja ti dám, biť hrbáčika!“).
