Plav

Mám pred sebou knihu s venovaním: „Emilovi Charousovi Vinco Šikula. V Modre 17. dec. 72.“ Prvý výber z próz Vincenta Šikulu S Rozarkou a iné prózy mi z Prahy poslal kamarát. Táto, no aj iné knihy s venovaniami od Šikulu a ďalších slovenských prozaikov, sa objavila v pražskom antikvariáte už v polovici januára, iba niekoľko dní po tom, čo Emil Charous 7. 1. 2017 zomrel. Mnohé z týchto kníh preložil do češtiny (desiatky našich autorov v rozpätí od Kukučína cez Mila Urbana až po Slobodu) a nebolo to jediné, čím sa zaslúžil o slovenskú literatúru. Antikvárna epizóda mi pripomenula nesentimentálnu pohotovosť pozostalostného biznisu, pohotovejšiu než schopnosť spomínajúceho napísať nekrológ v aspoň trochu rozumnom termíne.

Zoznámili sme sa, keď som pracoval na monografii o Vincentovi Šikulovi. Ochotne a trpezlivo odpovedal na všetky moje otázky. Pamätal si veľa, mnoho neoceniteľných informácií sa týkalo najmä začiatkov Šikulovej spisovateľskej dráhy. Emil Charous nebol iba prekladateľ, ako redaktor nakladateľstva Naše vojsko prozaika Šikulu do veľkej miery objavil a umožnil mu vydať prvú knižku Na koncertoch sa netlieska: Šikulov debut nevyšiel na Slovensku, ale v Prahe (ale po slovensky). Iným relevantným zdrojom pri práci na monografii mi bola Charousova korešpondencia so Šikulom, unikátna rozsahom a časovým záberom: pravdepodobne s nikým iným si Šikula tak dlho – od prvej polovice 60. rokov až do smrti – a pravidelne nepísal. S priateľom Michalom Jarešom sme si mysleli, že jej vydanie by Emila Charousa mohlo potešiť a byť mu satisfakciou za dobré služby, ktoré urobil slovenskej literatúre v Čechách. Nepodarilo sa.

Keď som prvýkrát navštívil Emila Charousa v jeho smíchovskom byte na Holečkovej ulici, mal už vyše osemdesiat, ale vek, ak by jeho ukazovateľom mala byť fyzická a mentálna kondícia, tu nehral úlohu. Prežité roky sa doňho nevpisovali v podobe ubúdania, ktoré si so starnutím väčšinou spájame, ale ako zachovávanie minulého. Bol starosvetský, ale ten starý svet v ňom si zachovával svoju vitalitu a dôstojnosť. Rozprával o otcovi, legionárovi a vysokom štábnom dôstojníkovi prvorepublikovej armády, a ja som jeho otca videl v ňom, v postave, v držaní tela, v láskavej hrdosti. Absolvoval som s ním jeho každodennú vychádzkovú trasu – z Holečkovej Kinského záhradou až na Petřín, zvykol si na ňu brávať otcov vojenský „triéder“. Byt Emila Charousa patril k tým, ktoré sa strácajú z nášho života po smrti starých rodičov: solídne meštianske obydlie premenené na spomienku. Tá jeho bola venovaná manželke pani Jarmile Karenovej. Na stenách bytu viseli zarámované fotky z obdobia jej hereckého účinkovania, ale aj z neskoršej doby ich spoločného života. Za byt platil vysoké nájomné, na ktoré mu postupne odchádzali úspory. Prianie dožiť v priestoroch, ktoré mu pripomínali milovanú ženu, sa mu splnilo. 

Videl som ju pri našom prvom stretnutí. Uviedol ma do pracovne, v priebehu rozhovoru sa na chvíľku párkrát vzdialil do vedľajšej izby. Zavolal ma tam, keď som už bol na odchode, v predsieni nastavil a znovu spustil kyvadlové bicie hodiny. Na diváne ležala útla pani, telo pod dekou sa takmer nedalo rozoznať. Predstavil mi manželku, s námahou pohla ľahučkou rukou a podala mi ju. Nehovorila, iba sa uprene dívala veľkými láskavými očami. V predsieni som sa Emila Charousa spýtal, ako to dokáže vo svojom veku zvládnuť. „Jsem křesťan“, odpovedal.