Lenka Macsaliová
Bizarnosti a absurdnosti bez absolútna
Dušan Vicen: Dotyk s absolútnom. Bratislava : ACAPU, 2017
recenzie

Slovenský dramatik Dušan Vicen, autor zbierky poviedok Homo joga /oravské itinerárium/ (1997) a knižného súboru divadelných hier Hry (2013), sa tentoraz predstavuje románovou prvotinou Dotyk s absolútnom, ktorá na prvý pohľad pôsobí pomerne ambiciózne a navodzuje isté očakávania. Z hľadiska vizuálu knihy je zaujímavá jednoduchá kresba na obálke, evokujúca moment dotyku Adama a Boha na notoricky známej Michelangelovej freske Stvorenie Adama. Anotácia knihy sľubuje vrstvenie náhodných bizarností, ktoré budú súvisieť so životom protagonistov v bližšie neurčenej krajine.

Vo Vicenovom románe sa stretávame s príbehmi troch mužov. Nepomenovaný rozprávač a zároveň jedna z hlavných postáv neustále balansuje na hranici bežného, každodenného prežívania a predstáv, snov či šialených vidín z užívaných liekov: „euforické stavy spôsobené liekmi som sa snažil tlmiť postupne odskúšavanými dávkami alkoholu“ (s. 110). Prostredníctvom ja-rozprávania sa dozvedáme o rozprávačových psychických výkyvoch a halucináciách, jeho nevydarenom vzťahu s bývalou manželkou a so súčasnou partnerkou, nevybudovanom otcovskom vzťahu so synom či o neúspešnej skladateľskej kariére. Ďalšími protagonistami príbehu sú Eman Lukáč, mladý experimentálny hudobník, a Emil Marek, pri ktorom sa rozprávanie sústreďuje na jeho problematické detstvo, platonickú lásku k starej matke Alme, vzťah s Emanom Lukáčom a nakoniec aj na Emilovo zmiznutie a pátranie po ňom. Osudmi protagonistov a motívom „stvorenia nového človeka“, ktorý je prítomný na prebale knihy, autor stvárňuje tému nefunkčných, nekompletných či disharmonických vzťahov otcov a synov. V príbehoch, zasadených na časopriestorovú hranu pred- a poprevratovej situácie „istej malej bezvýznamnej krajiny“, sa tematizuje hľadanie a možné (ne)nachádzanie pomyselného človeka novej éry, ktorý by sa mal oslobodiť od spoločenských konvencií minulosti. Toho tu charakterizuje už spomínané komplikované detstvo v prípade Emila Mareka („Chlapec je odmalička nútený vytvárať si sociálne väzby, ktoré v skutočnosti neexistujú. Vymýšľa si tak partnerstvá s fiktívnymi postavami“, s. 183) a generačné spory Emana Lukáča s otcom či nevytvorené blízke puto rozprávača s jeho synom. Práve absencia základnej rodičovskej väzby tu ústi do bizarnosti ostatných vzťahov, ktoré počas života protagonisti (ne)nadobúdajú. Zrkadlí sa to napríklad vo zvláštnom, niekedy patologickom vzťahu medzi postavami Emila a Emana. Emil Marek sa zjavuje tam, kde sa predpokladá prítomnosť Emana Lukáča, prenasleduje Emana Lukáča nočnými telefonátmi a podobne. Na druhej strane sa to naopak môže premietnuť (v prípade rozprávača) do potreby sa zámerne odčleniť od society. Ten chce byť sám, keďže si uvedomuje zdanlivé (ne)fungovanie na prvý pohľad „dobre“ usporiadanej spoločnosti od dopravného poriadku až po partnerské či medziľudské vzťahy.

Základným výstavbovým prvkom Vicenovho románu je sled absurdných, zdanlivo náhodných udalostí. Tie by však mali viesť k naopak spoločnému logickému záveru. Zo začiatku prózy tu autorský zámer vychádza. Rozprávač nás napríklad informuje o tom, ako sa zoznámil s Emanom Lukáčom v rámci koncertného happeningu mladých konzervatoristov, ktorých mladý muzikant vedie: „účinkujúci demonštrovali prierez dejinami hudby, akoby si tým vyrovnávali účty s hodinami nudy, ktoré nad nimi strávili na prednáškach“ (s. 17). Nikým neriadené umelecké predstavenie študentského zoskupenia Illegal Ansámbel tu môže intenzívnejšie evokovať napríklad Felliniho Skúšku orchestra (1978), kde sa členovia orchestra postupne stavajú proti diktátu dirigenta. Téma vzájomného medzigeneračného nepochopenia sa tu tak cielene premieta do potreby mladých muzikantov „vysmiať sa“ vnútornému poriadku konzervatória ako inštitúcie, ktorá presne diktuje, kde (ne)majú študenti vystupovať, čo (ne)hrať a o čom sa (ne)učiť. Vicenovi sa tak sprvoti darí produktívne pracovať so sledom bizarností, či už ide o koncertný happening konzervatoristov alebo konzervatoristov fotiacich sa na tablo na cintoríne a podobne. Autor ich vie upevniť v jasnej myšlienke, téme a príbehu. Avšak už od polovice knihy nachádzame vo zvolených absurdných scénach čoraz menšiu spojitosť medzi sebou v zmysle „všetko na prvý pohľad nesúvisiace so všetkým súvisí“. Takými sú napríklad situácie, keď rozprávač, sprevádzaný silnou paranojou, nechcene uštedrí úder päsťou vlastnej žene, keď podstupuje erotické eskapády s fetišistkou zahalenou v latexe a pod. Výjavy, ktoré by mohli ústiť aspoň do vtipne vypointovaných momentov, keď už nie napríklad do koncíznejšej skladačky charakterov či príbehu, tak pôsobia skôr ako nefunkčné štylizácie. Zaujímavé je tiež, ako vie autor premietnuť perspektívu nespoľahlivého rozprávača do naratívnej techniky replay story (známej skôr z videohier), teda opakovaného príbehu zo záznamu, keď je príjemcovi umožnené „prehrať si“ príbeh niekoľkokrát: osobne sa mi prvá verzia toho, ako prišiel k zraneniam, pozdáva viac, pri rozprávaní o tej druhej som sa mohol trochu zdržať, uznávam, tak okato som svoju zaujatosť najavo dávať nemusel“ (s. 134). Nekonkrétnosť a nejednoznačnosť rozprávania podčiarkuje autorská práca s možnými viacerými (rozprávačovými) verziami udalostí príbehu Emana a Emila.

Dušan Vicen svojou románovou prvotinou len čiastočne napĺňa očakávania. Napriek primeranej rozprávačskej technike (vzhľadom na koncept nespoľahlivého rozprávača) text väčšinu času skôr trpí plejádou bizarností a ich kvázi vnútorným súvisom s príbehmi hlavných hrdinov. Naznačený koncept človeka novej éry je prítomný v téme disharmonických vzťahov medzi otcami a synmi či v generačnom „strete“ tvorivej mládeže konzervatoristov a inštitucionalizovaním umenia staršími členmi pedagogického zboru. Avšak toto problémové pole prózy je zahltené niekedy až príliš rozvláčnym rozprávaním.

 

(23. 12. 2017)