Silvester Lavrík sa aj tento rok, podobne ako roku 2017 s historickou prózou Nedeľné šachy s Tisom, umiestnil so svojím „dokurománom“ Posledná k. & k. barónka vo finálovej desiatke Anasoft litera. Okrem rovnakého vydavateľstva, pôsobivého vizuálu, ako aj obdobného tvorivého postupu v zmysle prepájania dokumentárnej a fiktívnej beletristickej zložky, sa obidve diela vyznačujú tiež niektorými typologicky porovnateľnými postavami.
Hoci sa v Lavríkovej ostatnej knihe nestretávame s typom mentálne postihnutej postavy, akou je Anna Žitňanská v Nedeľných šachoch s Tisom, predstavuje aj rozprávač Šlauko Probier z Poslednej k. & k. barónky postavu na periférii, ktorá sa akoby omylom zaplietla do dejinných udalostí. Obidve postavy taktiež spája symptomatická motivika nekontrolovateľných záchvatov zúrivosti (v prípade Šlauka ide o strhávanie habitu a nepríčetné vykrikovanie „Česť práci“ v podolínskom kláštore, s. 257), ktoré jednak slúžia na ventilovanie nahromadenej frustrácie, jednak predstavujú fenomén presahujúci horizont postavy. Spomínané záchvaty zúrivosti totiž možno v danom kontexte interpretovať ako priam fyziologickú manifestáciu paradoxov a neznesiteľného napätia tej-ktorej historickej epochy. V Nedeľných šachoch s Tisom sa to týka rozporuplného obdobia Slovenského štátu, v románe Posledná k. & k. barónka sa tematizujú medziiným udalosti po druhej svetovej vojne: nástup socialistického režimu a život v ňom. Primárne cez rozprávačskú optiku Šlauka Probiera sa čitateľovi predkladajú životné osudy a peripetie majiteľky (po znárodnení roku 1948 už iba obyvateľky) kaštieľa v Strážkach, barónky Margity Czóbelovej, netere významného maliara Ladislava Mednyánszkeho.
Šlauko Probier, ako už samotné meno napovedá (z nemeckého „schlau“ = „prešibaný“ a „probieren“ = „skúsiť“), je svojím ustrojením pikaresknou postavou, ktorá sa usiluje bez väčšej ujmy „prešmyknúť“ veľkými dejinami: „Ja som sa len chcel prešmyknúť medzi včera a dnes a neoškrieť sa pritom“ (s. 147). V Lavríkovom románe sa pritom opakovane a miestami až príliš šablónovito a okázalo zdôrazňujú pre pikara (teda aj Šlauka) typické povahové črty: „Priznám sa, nepredpokladal som, že môj talent je taký výrazný. Prispôsobiť sa, využiť situáciu, pochopiť, čo sa odo mňa očakáva“ (s. 249). Pre pikareskného hrdinu je medziiným príznačný pohyb naprieč sociálno-spoločenskými vrstvami či profesiami, pričom táto postava svojou „mimetickou“ schopnosťou „prispôsobiť sa“ a „využiť situáciu“ v podstate demaskuje konkrétnu spoločenskú vrstvu, v ktorej sa aktuálne pohybuje. S tým je prirodzene spätá aj istá pluralita perspektív. Šlauko tak vystrieda, respektíve paralelne udržiava, viaceré rozprávačské polohy. Vystupuje okrem iného ako kronikár, ktorého povinnosťou je „priniesť čo najúplnejší obraz oných dní“ (s. 106), ale aj ako pisateľ prosebných a ďakovných listov v kláštore a v neposlednom rade ako udavač, ktorého úlohou je donášať na barónku. Hlásenia pre revolučný národný výbor však Šlauko účelovo „cenzuruje“ v snahe barónke neuškodiť, pričom svojou kronikárskou činnosťou vlastne ospravedlňuje a kompenzuje udavačské praktiky, ku ktorým sa uchyľuje: „Toto svoje rozhodnutie (byť kronikárom – pozn. M. K.) som urobil hlavne preto, aby som ospravedlnil ostatné svoje počínanie. Zapisovať si budeš všetko, hlásiť len to, čo neuškodí, predsavzal som si“ (s. 106).
Príbeh barónky, s ktorým je spojený aj príbeh celého spišského regiónu, podáva Silvester Lavrík najmä prostredníctvom postmoderných naratívnych a kompozičných techník. Patrí k nim výrazná fragmentarizácia a nelineárnosť príbehu, oscilujúca rozprávačská perspektíva, mystifikačné tendencie, žánrový synkretizmus, (pseudo)dokumentarizmus a nespočetné referencie na rôznych autorov či kultúrnych a politických činiteľov. Je viac než zrejmé, že Lavrík týmito postupmi čitateľovi neuľahčuje recepciu diela, čo, samozrejme, samo osebe nie je žiadne negatívum. V tomto prípade však ide o kontraproduktívny počin, keďže autor čitateľa, čo sa týka morálno-etického hodnotenia doby a dejinných udalostí, zväčša vedie za ruku. Vsunutými skratkovitými hodnotiacimi gnómami sa naprieč celým dielom uvádzajú veci s prehľadom a nadhľadom na „pravú“ mieru: „Novým ľudovodemokratickým úradom nešlo o nič iné len o to, aby vás mali poruke, pod kontrolou, nadohľad. Zákonom ustanoviť, že zamestnaný musí byť každý. Nazvať to právom na prácu a postaviť ľudí do radu. Vziať im živobytie a nechať ich čakať na prácu. Zahodiť ich fortieľ a dennodenne ich urážať podradnými pomocnými robotami a ešte okolo toho robiť drahoty“ (s. 330).
Na jednej strane teda necháva Lavrík čitateľa napospas kompozično-naratívnym meandrom a mystifikačným úskaliam príbehu, na druhej strane mu však podáva axiologický kompas, aby sa nebodaj nestratil v hodnotových otázkach a „paradoxoch doby“ (s. 452). Spomínaný dojem utvrdzuje aj schematickosť a klišéovitosť pri stvárňovaní jednotlivých postáv. Barónka – vždy dôstojná a nad vecou – figuruje ako absolútna morálna veličina s „peknými“, ale aj „skúmavými“ a „prísnymi“ „mandľovými očami“ (s. 42, 62, 424, 447). Insitný Šlauko (v sebazhadzujúcej insitnej štylizácii nezaostáva ani jeho dcéra Hana) a Cipora sa len tak potácajú svetom, dejinnými udalosťami a svojimi ľúbostnými eskapádami, ktoré literárnym spracovaním neraz pripomínajú červenú knižnicu: „Naše mladé, odlúčením vyhladované telá prahli po dotykoch“ (s. 112). A kapitán Marcinko je – ako sa na správneho člena revolučného výboru patrí – hrubý, vulgárny, večne opitý a navyše „mláti“ svoju ženu Ciporu. Kulisu dotvára jednoduchý spišský „ľud“, ktorý občas zaúraduje nejakou jadrnou poznámkou v spišskom nárečí: „Take jag una znaju, jak śe fcisnuc do predňej hiži! Znaju vycofac z každej rici!“ (s. 44).
Lavríkovmu ostatnému románu sa tak, žiaľ, nepodarilo kvalitatívne nadviazať na svojho predchodcu Nedeľné šachy s Tisom, v ktorom sa presvedčivo a pritom bez ostentatívneho moralizovania načrtáva duch a traumy doby. Na záver dokurománu Posledná k. & k. barónka spomína Lavrík v rámci poďakovania, že sa k fabulácii uchýlil „len tam, kde bolo treba rozkryť zájdené či nepovšimnuté súvislosti, historický kontext alebo nájsť prínosný zorný uhol či spôsob rozprávania, ktorý paradoxy doby pomôže čitateľovi stráviť“ (s. 452). Práve zvolený spôsob fabulácie však predstavuje kameň úrazu, keďže využité postmoderné postupy pôsobia v románe skôr samoúčelne a miestami priam prehlušujú niektoré zaujímavé archívne materiály (prirodzene, aj pri nich treba mať na mysli mystifikačnú licenciu autora) či literárne presvedčivé pasáže (napríklad barónkina sugestívna úvaha o starobe, s. 395), ktoré vo fabulačnej „kanonáde“ akosi zanikajú. Problematické sú aj početné informatívno-náučné pasáže o histórii a kultúre spišského regiónu, ktoré sú síce viac-menej integrované do príbehu, ale svojou referujúcou dikciou dávajú občas až príliš okato najavo, že ich hlavnou funkciou je čitateľa poučiť.
(Marianna Koliová pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)
- prečítané 2866x