Plav

Prvé tri knihy Jána Púčeka (debutoval v roku 2012) obsahovali poviedky, prozaické črty a románový tvar. Medom pamäti autor prechádza k novému vydavateľstvu a viac si overuje nosnosť reportážno-esejistických polôh písania. Pokiaľ ide o témy, zostáva prakticky v rovnakom priestore ako doposiaľ, vcelku prirodzený a v kontexte jeho doterajšej tvorby očakávaný je žánrový posun k literárnemu dokumentu, veď aj predtým mal k nemu blízko.

Púčeka poznáme ako „lokalistu“, lyricko-reflexívneho analytika, ktorého fascinuje fenomén individuálnej a kolektívnej pamäti. Jeho pokusy o historicko-spoločenské zovšeobecnenia a kritiku xenofóbno-nenávistných prejavov súčasnej slovenskej spoločnosti vychádzajú z rodinného skúsenostného zázemia aj osobnej občianskej angažovanosti. Autorov prozaický svet je daný reálnymi geografickými súradnicami. Doposiaľ sa pohyboval, až na výnimky, medzi Liptovským Mikulášom, Záhorím a obcou Trstín pod Malými Karpatami, ktorá je spojená so životom jeho starých rodičov a tvorí tematicko-priestorovú dominantu všetkých kníh.

Med pamäti obsahuje štyri viac či menej prepojené texty, ktoré sú v podtitule označené ako „naivné monológy“. Prvý sa žánrovo pohybuje medzi poviedkou a esejou. Témou je holokaust a vyrovnávanie sa slovenskej spoločnosti s rasisticko-antisemitskými excesmi, no chýbajú tu myšlienky, ktoré by presahovali bežný publicistický štandard. Zistíme, že dobrý človek ešte žije, akurát o nesporne pálčivej téme nedokáže napísať tak, aby to malo aj literárny zmysel. „Byť dobrý je namáhavé“ (s. 29) – čítať o tom niekedy tiež.

Druhý text nanovo rekonštruuje odbojovú činnosť Púčekovho deda v záhorskom Holíči počas druhej svetovej vojny. Nanovo preto, že činnosť skupiny prevádzajúcej utečencov cez česko-slovenskú hranicu už pred rokmi priblížil Milan Varsik v knihe Nepokorená Javorina. Priznané citácie z tejto publikácie tvoria veľkú časť Púčekovho textu. Azda by tento postup obstál v nejakom štandardnom rozhlasovom pásme k výročiu druhej svetovej vojny, ale inak je pospájanie spomienok pamätníkov odboja krátkymi aktualizačnými autorskými textami málo. Pietna spomienka na dramatické životné peripetie starého otca sa tu, bohužiaľ, zmenila na autorské sebavykrádanie. Prakticky všetko podstatné už Púček presvedčivejšie zachytil v niektorej z predošlých kníh, najmä v románovej próze Uchom ihly. Opakujú sa tu jednotlivé motívy, fakty, konkrétne situácie.

V treťom a štvrtom texte knihy autor jednoznačnejšie vykročil k žánru tradičnej reportáže. Najprv sa opäť vydá po dedových stopách. Zámer je vcelku jasný: rozprávač sa sprítomnením miest, ktoré sa stali súčasťou rodinnej histórie (napríklad koncentračného tábora Terezín), snaží vypočuť volanie krvi, hlbšie pochopiť svoje korene a zároveň sa znovuprepísaním príbehu protifašistického odboja pokúša aktivizovať jeho humanistické, rokmi zaprášené posolstvo. Výsledok je neobyčajne kašírovaný. Púčekov nedostatok odstupu od témy tu v zvláštnom teatrálnom sebakriticizme dosahuje jeden z vrcholov, keď počas prechádzky Holíčom, neúspešne hľadajúc stopy dávno minulých udalostí, konštatuje napr., že „je to moja chyba, že prichádzam so šesťdesiatročným odstupom“ (s. 103). Nuž, osobne by som práve v tom chybu nevidel.

Posledný monológ je prípadovou štúdiou budovateľa ideálneho socialistického mesta, úvahou nad možnosťami a osobnou zodpovednosťou dobromyseľného Slováka zomletého veľkými dejinami. Kým prvé tri texty drží pokope spoločná téma, štvrtá časť sa pokúša odlíšiť, ale neisté, slabšie pointované rozprávanie z nej napokon robí trochu nadbytočný apendix knihy. Táto reportážna črta o pamätníkovi socialistickej výstavby Novej Dubnice však napokon ukazuje produktívnejšiu cestu, po ktorej sa Púček mohol vydať. Keď rozprávač nechá zatvorenú svoju dávno prevetranú rodinnú skriňu, do ktorej nás z neznámych dôvodov stále nanovo pozýva, dokáže byť menej patetický a didaktický.

Pri pochmúrnych témach, o ktorých je nepochybne potrebné hovoriť a pripomínať ich – v tom som s autorom zajedno – si na humor nemožno nárokovať. No kritik má celkom určite povinnosť požadovať od autora bystrosť, dôvtipnosť riešení. Vtip v tomto širšom zmysle slova Púčekovi chýba. V jeho literárnom snažení začína byť priveľa pragmatizmu, priveľa prevárania obšliapaného materiálu. Med pamäti prináša v lepšom prípade štandardnú metaforiku, a tak sa od ľútostivého rozprávača, ktorý sa pričasto nechá uniesť sledovaním vlastných emócií, priebežne dozvedáme, že pamäť má svoje záhyby, svoje dno, skryté miesta, že sú ľudia, ktorí na svoju pamäť rezignujú a iní s jej zákernosťami bojujú... Med sa nám akosi rozriedil na medovinu nižšej akosti. Púček v tejto knihe nepotvrdzuje schopnosť zachytiť výstižný detail (nie ornament, tých je tam dosť) a skutočne inovatívne uchopiť tému.

Oprávnený zakladajúci nepokoj tejto knihy vyplýva z otázky, ako by som sa v tej situácii zachoval ja? (explicitne napr. na s. 72). Také výrazné emocionálne angažovanie sa v téme nebude pôsobiť rozpačito, pateticky až gýčovo, ak bude dotované minucióznou a presnou schopnosťou vybudovať mizanscény, presvedčivo zachytiť detaily, situácie a psychológiu postáv.

Púčekovi sa z núdze cnosť urobiť nepodarilo, ohlasovaná naivnosť, pod ktorou azda myslel onen starogrécky úžas nad stavom vecí ako nevyhnutný predpoklad dosiahnutia istého poznania, sa v jeho knihe transformuje na literárnu banalitu.